Konečne po čase pri ohnisku v lese, B+I+ja, víno, čaj, cibuľa, klobása. Pár stromov polámal mokrý sneh. Nasral som snežienku preostrením na pečeňovník, ktorý si hádam zaslúži tiež pozornosť; tá šujana s bielou minisukňou a dlhým rozparkom predsa nemusí byť fotená donemoty…
Povíkendové ráno bolo trochu opäť na aspirín; pribdel sa mi krátky sen, ktorý mal zaujímavú zápletku, tak si ho značím:
Sú tu s nami, sú v nás odjakživa. Ich spánok a bdenie, narodenie i odchod s tými našimi neladia; napriek tomu sme symbionti. Pozerajú našimi očami, používajú naše telá, rozhodujú sa a konajú, bez spôsobenia sebamenšieho pocitu rozdvojenia. Naopak. Najviac sa cítime sebou, keď ich prítomnosť s tou našou tvoria akord. Tá rezonancia v nás vyrába chémiu, ktorá, ak je príjemná, ich udržuje pri živote. Ak v takej chvíli dokážeme tým hrejivým pocitom “zapáliť” niekoho smutného, či chladného, náš symbiont posilní novou frekvenciou a tá naša sa rozvetví ďalej … 
V praxi to funguje asi ako udržiavanie ohňa. Obecne sa traduje, že radosť urobená inému znásobí tú našu. Oheň, pandémia, voda, blesk i klebety sa šíria cestami najmenšieho odporu. Rovnako i radosť. Preto sa nečudujem, že skáčeme, pogujeme, blbneme až slzíme. Najmenší odpor voči radosti máme v sebe. Pre vlastnú radosť sme niekedy schopní urobiť rôzne, aj neradostné sprostosti … No ak sa nevieme o radosť podeliť, partitúra zredne v jediný tón a symbiont sa z nás vyparí … vtedy iba prežívame, v rýchlejšom takte. Z toho mi vychádza, že je dobré hľadať cestu potenciálneho šírenia nefalšovanej radosti … pokiaľ máme príležitosť, smejme sa .. aj keby sme si mali pri tom cvrknúť .. hlavne aby sme žili.
..nebuď mrzutý.. ani ja nespávam, ani s REM, ani s MER.. a nevzdávam.. ..je jar, minisukne začínajú kvitnúť, ftáky po zime vyliezli, a oskar svieti.. a svieti… paráda..
… témy sa vzdávam, s R.E.M. nespávam
ani ja ich nepotrebujem analyzovať.. tiež im rozumiem. no nerozumela som, prečo sa mi teraz sníva tak často. zrejme preto, že sa budím vo fáze REM, takže spánok mám v poriadku.. 🙂 ..keď som ho nemala v poriadku, budila ma pečeň. detox pomohol, ešte zistiť, ako detoxikovať hlavu..
..áno, rozumiem.. jednoduchá chuť na zmrzlinu…
..škoda že nie som jednoduchá.. ani tomu nerozumiem, prečo dvaja naraz píšu o tom istom, úplne nezávisle.. alebo som naopak jednoduchá až príliš?.. hlúpy blázon.. 🙂
Nie, symbionti neboli ani veselí, ani smutní; iba ich nositelia mohli byť. Nie všetko si pamätám, ale celé to bolo ako puzzle alebo váhy … nesnažím sa analyzovať svoje sny, sú odrazom aktuálnych zážitkov, stavu tela a podobne a preto im často rozumiem aj bez snárov. Často, keď je mi pilno, tak ako na potvoru v snoch tečie voda, alebo spím hladný, sú sny farebnejšie a ľahšie, no a keď sa prejem, sú vyčerpávajúce. Smútok neberiem ako opak radosti, rovnako ako zlo nepovažujem za opak dobra. Ten sen som si vysvetlil ako následok faktu, že som si v posledných dňoch dosť pozoroval ľudí, ktorí sa “všeobecnému okoliu” javia ako blázni alebo prinajmenšom mentálne postihnutí a pritom by nás mohli v niektorých kategóriach mysle vyučovať, plus pozreté sci-fi o divergentoch.
Nechcem glorifikovať sny, lebo si za ne môžem sám. Všetky snáre, veštby delfských žien, alebo zážitky “po” či “pred” sú iba jedným zo stavov našej šedej a ich pôvod často jednoduchý ako chuť na zmrzlinu …
existujú aj smutní symbionti?… a zo smutných môžu byť ešte smutnejší?..
potom ale treba zvážiť, či nie je životu nebezpečné púšťať ich k ohňu a už vôbec nie ku klobáse…alebo ste tam okolo sedeli v olovených vestách?:)
V atlase určite nie ,ale v Mendelejovéj tabuľke prvkov s protónovým číslom 92 či 94
Táto rasa nie je v žiadnom atlase psov:)
.. jejda, jasné … plus Adéla 🙂
a ešte +A (A, ako Atomový pes)