Psychohygiena

Mrazy poslabli a vietor ustal. Vo štvrtok popoludní som vybehol na hrádzu, stihnúť aspoň chvíľu zubaté slnko. Na chodníku k rieke niekto venčil havkáča. V piatok som bol o ničom a víkend bol lákavo veterný, zamrholený a škaredý, tak som sa naschvál vybral trocha zmoknúť. Ideál na reload, bez straty energie, naopak, slušné natankovanie. (Alebo na aspirín:)

Potreboval som to; opäť sklopiť letky a ohradiť sa voči potrebe byť neustále v strehu alebo kecať nad rámec obvyklej miery.  Dotankovať ticha doplna aby bolo čím prekryť ten štekot okolia. Obrana alebo čosi také.  Zastaviť kohosi  v naštartovanom prejave spôsobom “.. prepáč, ale nemám teraz silu dekódovať, čo mi vlastne chceš na konci povedať …”  Je to možno sebecké, neetické, ale funguje to …  Človek občas stratí z okolia zopár “priaznivcov”, ale napokon tak to už chodí – svoj svet si tvoríme a chránime sami.

Joz mal na dvore prichystané funglové agátové šteky, čo vyrobil na záhrade.  Taký štek už niečo vydrží.

Večer, keď som sa vracal už namoknutý, iba mrholilo. Kvapky tvorili na konároch, osvetlených pouličnými lampami, klasické halo.