Pršalo alebo mrholilo, tma, nemrzlo, círka sedem nad nulou až do večera. Vianočná vulička sa navečer pomaly zaplnila, stánky s klobásami, mykajúcimi sa psíkmi na baterky a všelijakými svietiacimi jedlými, sladkými i ozdobami vydržali dva dni. Davom sa tmolili svätí i diabli, bojovali o naše duše. V krčme pred vyrazením do ulíc ponechali na stole pár pánskych časákov; anjel sa vrátil pre lampáš a spolu s mikulášom mierne zohriati išli potešiť darčekmi deti.
V nedeľu stánky poredli, dážď nie. Možno by mohli nabudúce posunúť stánky viac na trávnik, a aby sa prúd ľudí necítil stiesnene, možno by mali dostať “uličníci” viac svetla, aby sa známi poznali skôr ako sa minú povedľa, možno by svah od kostola mohol byť osadený pár multifunkčnými stĺpmi, na ktoré by zavesili v takomto daždi malú nepápežskú promenádu, možno by zaslúžila celá akcia projektanta profíka, ktorý by umožnil predajcom okrem nepochybne prvoradej motivácie zarobiť aj cestu, ako počas sviatkov obdarúvania ponúknuť “uličníkom” aj niečo, kvôli čomu ho o rok uvidia radi znova. Možno. Možno 40 krát stodvadsať nevyjde na pokrytie základných nákladov, ale hoci nie som nadšenec vyjáánoc a budem vždy tvrdiť, že za všetkým je slnovrat, mala by byť primeraná strata vlastne ziskom.