Zima je podivná, mráz nechodí a nič nenasvedčuje tomu, že o pár dní je slnovrat. A samozrejme-vyjáánoce !! Z okien počuť “mám chuť veľkú darovať ti telku …” Pýtali sa ma, čo si myslím o tej-ktorej jebnutej kampani .. nedalo mi nepriznať, že je jednoducho fantastická, úspešná … toľko ľudí sa nad ňou pohoršuje, že ten mem, nech už akokoľvek tupý, je rovnako účinný a nezabudnuteľný ako jacksonovské držanie sa za vajcia.
Ostatné tiež graduje. Aj slovo vojna sa skloňuje stále častejšie. Pasáci parlamentov starej dámy štekajú spoza plota na ulicu nezrozumiteľné slinty o slobode, hrdinsky sa strachujúc o to, že ich niekto vystrčí na ulicu. A prostituujúce hlúčiky vystrašených vazalov svorne agitujú a opakujú naučené nezmysly.
Dvadsiateho druhého novembra sme u Edivsona opäť vyrábali “južné plody”. Neviem prečo sa to prirovnanie ujalo, veď aj na severe myslím robia jaternice a príbuznosti. A že je to kumšt, o tom
sa presvedčujem nielen ako konzument. Jozef to zmenežoval takmer na minútu a celý ten tanec okolo stola, kotliny a náradia prebiehal ako dobre nacvičená činohra. Celý postup so všetkými detailami si nepamätám, ale kus som sa znova priučil. Technológia spracovania pajšlov, sŕdc, pečení, jazykov a iných komponentov … ako a kedy krájať, mlieť, miešať, dochutiť, aby výsledkom bolo to a nie ono.
A do toho všetkého pár slov, vína a pocitu, že hoci svet mieri inam, sme radi tu. Pre mňa to bol tiež tak trochu krátky liečebný pobyt na moju sezónnu nespoločenskosť.
Večer Edivson dal do pľacu v bufete časť produkcie a tak sa popilo, ocenilo a pochválilo tých zopár hodín roboty.
