Bývame na ulici, ktorá je slepou uličkou. Značka je zreteľná. Nič frekventované, často si tu chalani kopú loptu. Občas prefrčí auto rýchlejšie.
Je mi jedno, či to bol exhibicionista, týpek s veľkým offroadom a malým vtákom alebo vyplašenka so zánovným vodičákom. Náš mladý kocúr Oskar pod kolesami niektorého z nich včera pred deviatou večer dodýchal. Nikdy už nepribehne zo záhrady ku svojej miske.
Keď som kráčal hore ulicou a našiel ho takmer pred dverami na osvetlenej ceste, opäť raz na mňa dýchol ten pocit, ktorý rešpektujem a nenávidím súčasne. Nepátral som kto a ako. Vzal som ho, vykopal pri záhone levandule jamu a naposledy pohladil ten jeho fešácky, snehobielo ryšavý kožuch, paradoxne bez jedinej kvapky krvi. Už som vedel, že to nedokážem doma zamlčať. Hľadali by ho každým dňom, volali naň a mňa by to bolelo s každým volaním.
Možno keby som prišiel domov skôr, možno keby som ho viac učil sa báť ulice .. možno, keby, keby, keby, keby … kokotiny …
Mal iba jeden mačací život. Máme ho všetci iba jeden. A všetci, čo sme ho dostali, sme v takej slepej uličke, na konci ktorej čaká Smrť. Žiadne vykúpenia, očistce, panny, nebesá, druhé a tretie reinkarnácie, odpustky, pičoviny. Tma, ticho, nič. Rovnako ako pred narodením. Záleží, čo si cestou po nej vyberieme. Nájdeme na nej všeličo, ak nefrčíme prirýchlo.
Čau, Osky. Budeš nám chýbať.
… aj zofe je to akesi podivne … co uz, na jar nieco vymyslim …
Noo jedno miesto v prvej rade sa uvolnilo