Oprávnené nikdy

Bývame na ulici, ktorá je slepou uličkou. Značka je zreteľná. Nič frekventované, často si tu chalani kopú loptu. Občas prefrčí auto rýchlejšie.

Je mi jedno, či to bol exhibicionista, týpek s veľkým offroadom a malým vtákom alebo vyplašenka so zánovným vodičákom. Náš mladý kocúr Oskar pod kolesami niektorého z nich včera pred deviatou večer dodýchal. Nikdy už nepribehne zo záhrady ku svojej miske.

Keď som kráčal hore ulicou a našiel ho takmer pred dverami na osvetlenej ceste, opäť raz na mňa dýchol ten pocit, ktorý rešpektujem a nenávidím súčasne. Nepátral som kto a ako. Vzal som ho, vykopal pri záhone levandule jamu a naposledy pohladil ten jeho fešácky, snehobielo ryšavý kožuch, paradoxne bez jedinej kvapky krvi.  Už som vedel, že to nedokážem doma zamlčať. Hľadali by ho každým dňom, volali naň a mňa by to bolelo s každým volaním.

Možno keby som prišiel domov skôr, možno keby som ho viac učil sa báť ulice .. možno, keby, keby, keby, keby … kokotiny …

Mal iba jeden mačací život.  Máme ho všetci iba jeden. A všetci, čo sme ho dostali, sme v takej slepej uličke, na konci ktorej čaká Smrť.  Žiadne vykúpenia, očistce, panny, nebesá, druhé a tretie reinkarnácie, odpustky, pičoviny. Tma, ticho, nič. Rovnako ako pred narodením. Záleží, čo si cestou po nej vyberieme.  Nájdeme na nej všeličo, ak nefrčíme prirýchlo.
Čau, Osky.  Budeš nám chýbať.

Osky

2 komentáre k “Oprávnené nikdy”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
Na ochranu proti spamu zadajte slovo v obrazku
Anti-spamový obrázok