Týždeň pred slnovratom, vianocami, sviatkami pokoja a reklamného prímeria a čojaviemakých Svarogov, Sám doma dvojok a podobných Narodenín víajpí, som sa bol v nedeľu navečer prejsť po moste. Na jeho zbiehajúcom sa azimute blikal Schlosshof, po moste ma míňali skupinky rôznych rečí a vôní, dominoval punč a impregnácia na topánky.
Kým som prišiel na druhú stranu, už sa zotmelo úplne. Prišiel som až na koniec zábradlia, ďalej sa mi už nechcelo. Raz pôjdem ďalej, ale vtedy som mal tenké rifle, studené vajcia, so sebou len desinku eur a v ruksaku iba foťák.
A chytila ma taká hra, reku čo priať tomu, či onomu, čo sa okolo míňali, keď už je tá doba obdarúvania. Ozaj, veď kedysi, keď bola mocná viera v mystiku slova, sa ľudia (to jest viac jedincov človeka) obdarúvali vinšami, prianím, čosi ako počariť dobroslovím. No a keď sa počas generácií našinec potichu priznal, že ” – Všetky slová mi boli aj tak prd platné, lebo sa nevyplnili “, tak začali podarúnky materializovať a preto minimalizovali obete bohom a duchom na symbolické a zhmotnili dary ľuďom do vecí, aby im takto urobili radosť. No a čo môže byť viac ako urobiť radosť inému !
A tak som celú cestu naspäť (vlastne na pivo) každého okoloidúceho nenápadne obdaroval. Tomuto by som prial veru tichšiu a pokojnejšiu partnerku, týpkovi s límcom až po uši zasa teplú čapicu, či neustále napomínanému školákovi do roka bračeka. Skončil som na prechode, kde ma dosť (asi o meter) prekvapila vyplašená šoférka na offroade. Asi si kúpim tie reflexné oné. Bolo by nahovno sa nechať na prechode zraziť tým tupým pohľadom a ešte k tomu cestou na pivo … ale čo ja môžem vedieť – možno mala dobrú povahu 🙂
A tým, čo som nestihol cestou na pivo stretnúť, prajem, nech si majú, čo zaslúžia. Čo to je, to neviem ani nikdy nechcem vedieť. Stačí, keď ma hlava bolieva v sobotu ráno. Obvykle pomôže treska, dva rožky a kofola. Večer pôjdem pre kapustu a dám na pec pečeňáky.