Tých pár týždňov depkového počka a “pobavenia” s tlakom, bijúcim do uší ma celkom slušne nakopalo do hlavy. Napokon, niečím sa stále učím. Ísť do kolien v openofise je síce trochu trapas, ale dúfal som, že menší, ako vziať sebou tlakomer na hory za účelom splnenia povinnej jazdy záznamu ráno pre pani doktór v červených gatiach. Napokon však práve to bol trapas. Vraj to po príchode spolucestujúci označil v krčmovej diskusii ako obťažujúce, keď som tam vyliezol s tlakomerom.
To mi napovedalo, že do niektorej spoločnosti sa patrí chodiť iba s úsmevom od ucha po ucho, predstieranou nezlomiteľnosťou a silou vôle ako aj s nadhľadom poloboha. Neuvedomil som si ako to môže otráviť. Dokonca ma to mrzelo..chvíľu
Ale na tom asi nie je nič zvláštneho a neočakávaného … smola a hovno na topánkach odrádza blízke okolie… 
Ale tam hore som to vtedy celkom zožral … aj mrazu užil, aj karty zahral a cestou naspäť si cvakol pár záberov, ktoré nachytali čiernu Lutišu v bielom. 
Pre tentokrát mi viac nenapadá.
O dva dni bude slnovrat, čas na zmenu.
Miesto a čas si stačí vybrať, konečne sa vyjasnilo a primrzlo aj tu dole. Obuť sa a obliecť do niečoho, čo neurobí otlak a nájsť si čas na život. Dni sa zas budú predlžovať.