Cestou z jedného z predstavení súčasného tanca som si na zastávke busu pod mostom všimol pútač so sloganom o “hriešne dobrých nákupoch”. Jeho osvetlená plocha visela ako kabínka lanovky na pomyselnej spojnici medzi dvoma pouličnými lampami a dorastajúcim mesiacom. Pripomenulo mi to scénu z predstavenia, kde lesná čarodejnica varí nápoj lásky a vzýva božstvo aby uspela.
Hriešne dobré nákupy. Ok, prečo nie. Za “normálne” dnes zákonodarstvo dokáže odsúhlasiť všetko, hoci aj kedysi nemysliteľné a nenormálne, alebo čo sa deje pravidelne a často – najmä, ak to má pre niečo/niekoho dôležité významný efekt. Aj katolícka cirkev vraj už schválila Coitus Reservatus. Významný efekt nepoznám, ľudia nepochybne radi súložili aj mimo výroby detí, akurát teraz možno odľahlo tým, ktorí pri ejakulácii “mimo účel” pociťovali počas orgazmu výčitky … presnejšie – výčitky svedomia … neviem, koľkým chlapcom a dievčatám niektorí z kňazov na hodinách katéchy sem-tam “prešetrili” genitálie, ale mám obavu, že dnešný “homo mercenarius-liberalis” to časom a s pokrokovým vysvetlením v médiám pozvoľna zožerie ako čosi vysvetliteľné, preto pochopiteľné, navyše opakujúce sa a teda bežné a vlastne normálne ………
Veď sa opakovane máme všetci možnosť presvedčiť, ako sa mnohé zvrátenosti dejú pod maskou tých najlepších úmyslov. Srať na to, že už nám z hlavy pomaly vyprchalo už i riešenie trojčlenky, keď je všetkým nad slnko jasnejšie, že prachy, prachy a zas prachy. Za prachy všetko – existencia, moc, hry, drogy, odpustky. Všetci, všade, na každom kanáli – mama tíví, tata múví, dede není, baba neví … ksichty, fejsy, memy. Čo sa nosí, a čo nehodí, čo je “všeobecne” známe a preto označené s “dôveryhodnosťou blížiacou sa pravde”. Aj keby to bola kúpená, vykonštruovaná alebo hoci milosrdná lož.
A ak raz bude zvrátená väčšina, bude to rovnako normálne, ako názor väčšiny, osud väčšiny, vôľa väčšiny. Tentokrát to nebude označené za boľševizmus, ale určite sa okolo toho budú točiť pojmy ako norma, tolerancia, slušnosť a podobne. Že sa to nemôže stať ? 
Koncom októbra som prekvapivo so záujmom absolvoval stretko so spolužiakmi zo strednej školy; prvýkrát som sa zapojil do “kolobehu” spovedí z osobného života, tak trochu po svojom, lebo ako druhý spovedajúci sa v poradí som ešte zrejme celkom nepochopil, že nejde o skupinovú terapiu typu ” .. volám sa Jaro a som alkoholik…”, ale skôr o tom, že čo sa prihodilo od posledného stretnutia. Ale ako som tak pozoroval jednotlivé príspevky, vlastne mi pripadalo, že vlastne nikto nevravel o sebe samom, svojich otvorených pocitoch, stave mysle, statuse života, ale všetci ako jeden vraveli o deťoch, rodine, vnúčatách, práci, zákazkách, projektoch … akoby nežili pre seba ale pre blízkych, bližších a všetko naokolo. Ich skutočný “status” som skúšal intuitívne hľadať niekde medzi ich vetami, gestami, pohľadmi …
Jasné, že to tam nenájdem … aj keby som ich poznal viac ako štyri roky strednej školy. Ale mal by som sa o to aspoň neustále pokúšať. Rozumieť ľudom naokolo. Ich statusu, vôli, prejavu. Uľahčuje mi to pochopiť moje miesto v tomto čase.
