Systola aj diastola sa pobrali kam patria, ani slnovrat nesklamal – príroda funguje
ako má. Aj bez božských a mystických prívlastkov, osvetlených jedličiek a pouličných kandelábrov.
Tento Silvester bol ráno bez inverzie, snehu pomenej, ale zato bez blata. Obvyklé ohnisko, pozeranie do uhlíkov, ročné víno, krumpeľ v pahrebe. Pomedzi stromy bolo vidieť Schlosshof. Ktovie ako to tu vyzeralo, keď sa vtedy záhradami špacírovala Majka Teréziovie. Popoludní ešte na vrchol Kobyly, obvyklé rukypodávania a priania š.n.r. s obyvateľmi spod Kobyly.
Cestou naspäť úbočím kuknúť rieku, rakúske vrtule a most čaka norisa a na záver lavička pod
Sanbergom, sprcha, dve hodiny spánok. Po zobudení pred desiatou už iba voda a pacifikovanie zvierat do úkrytov pred stresom z výbuchov radostných petárd. Asi i to človeka odradí ísť sa navečer niekam doraziť s partiou a starou muzikou. Keď “TO” konečne prišlo, pozrel som oknom do záhrady, kam z rôznych strán dopadali rakety a petardy a mrazivo mi napadlo, o koľko by mali k sebe ľudia bližšie, keby išlo o skutočné rakety či mínometné granáty. V takej chvíli by sme sa podobali na tie zvieratá, čo sa práve ukrývajú pred týmto veselením sa z roku dvetisícdevätnásť. Hľadeli by sme niekde v pivnici na seba so psom i kocúrom rovnako vystrašení, ba možno viac, lebo tie nemé zvery to užijú raz do roka a možno by im to práve prišlo ako ďalší silvester.
Silvo je za nami, snehu pribudlo, kuna opäť obstrihala kabeláž motora ako živý plot. Nevyčítam jej to. Našla teplo z motora … napokon, raz výrobci určite dajú do voliteľnej výbavy “kabeláž a hadice s výstužou proti prekusnutiu”.
A tak do Nového prajem každému nájsť si to svoje teplo a pocit, že ho vie zdieľať. Veď človeku často dôjde, že mu stačí menej, ako má, aby mu to poskytlo viac, ako očakával, až vtedy, keď zistí, že už sa o to nemá s kým podeliť. Nájdime si čas na život.
