Už aj babie leto dalo papá, aj deň zas prevexlovali o hodinu dozadu. Dorazil ufňukaný november. Predminulý víkend, keď som sa popoludní vybral prejsť so Stelou, ťahajúcou ako polárny pes, bolo ešte pekne. Nebral som okrem fónu
a geršlí radšej nič. Pri tom, ako ma Stela “venčila” cestou popri Morave, by ma foťák na krku obil ako farbu zo starých dverí. Pri zastávke busu som mal pocit, že počujem hlasy zhora, lebo na otázku “čau jaro, ideš na jedno?” som sa poobzeral a nikoho nevidel. Až keď som zdvihol glazá, zbadal som nad strechami Arčiho, ako krája vyslúžilý smrek.
Takže žiadne vnútorné hlasy, žiaden boží hlas, čo by mi vyčítal, že venčím, pardón, som Stelou venčený smerom na ríbezlák…
A pretože som záznamník načas zanedbal, mám medzeru. Niežeby bolo veľa čo mimoriadne spomínať, ale som v poslednej dobe viac benevolentný voči tomu, čo si chcem zapamätať. Veď nato slúži tento záznam. Zhodou okolností je zajtra spomienka na padlých, vlastne zosnulých (bol som upozornený, že najskôr je sviatok svätých) a ja sa opäť nezúčastním tohto aktu, lebo som, zrejme …ako to nazvať … neuvedomelý ? obmedzený ? neprispôsobivý ? No jednoducho -čosi z toho.
Asi preto, lebo si pripomínam všetkých zosnulých, padlých a “svätcov”, ktorí vo mne zanechajú patinu úctivej spomienky, oveľa častejšie ako iba raz ročne. Spomienky majú v hlave oveľa viac miesta ako na cintorínoch.
Vzdor všetkému sa necítim byť neznabohom. Veď som ho naposledy stretol u Mária. Sedel na stole. Vedľa šálky. Zadumaný pokojne sa hrejúci v 
posledných nitkách slnka. V európe práve víchrica lámala konáre stromov, dokonca sfúkla i pár ľudských životov. Na nič som sa ho nepýtal, nič som neočakával, iba som ho zodva razy opatrne pohladil. Pretože sa mi páčil, ako všetky mačky a slobodné tvory. Bdejúc sa mi dovolil pohladiť. Dýchal pokojne a pravielne. V mysli som skonštatoval, že som mal práve nachvíľu boha pri sebe. O je vlastne jediný oprávnený pohan 🙂 Veriť v sám seba nepovažuje za potrebné a veriť v niekoho iného ho akosi ani nenapadne. Ale je s ním fajn. Ukľudňuje.
Nech máme boha pri sebe čo najčastejšie. Zistíme, že sa netreba kvôli viere v neho navzájom kántriť ani predbiehať v dušičkových kolónach. Dá sa pohladiť každej láskavej ruke.