Posunuli čas.
Hodinu dozadu.
Strácam náladu.
November je tu zas.
Tento depkočas ukrojených dní tmavodoby si však treba prionačiť, alebo sa s ním nejako skamošiť. Nájsť svetlá v šere, svetlokopy z rôznych zdrojov. Nájsť režim, kedy ho beriem s rezervou i pochopením. Čo už, nežijem som na rovníku. Na strane druhej – aspoň si o to viac vážim, keď zas príde slnko a drozdy. Minulý týždeň som jedného drozda počul spievať na strome v parku tak nahlas a tak kreatívne, že mi nedalo, aby som sa nepristavil. Našiel som ho pohľadom, v korune stromu, úplne normálneho. Nezdal sa byť ani pod tlakom ani pod vplyvom. Sedel vzpriamene, neknísal sa, nevisel. Spieval však na túto dobu a chlad prekvapivo “letne”. Potešil. Na križovatke som ešte chvíľu vystavil očné pozadie pomaranču, zapadajúceho už tesne za Hainburgom a vo vrecku stískal pár, ešte stále teplých, pečených gaštanov, ktoré som si povaril v slanej vode a dokončil v trúbe.
Bol som nakuknúť do mesta. Aj výstavy nejaké som pozrel, aj knižku s novou vlnou posaudkovskej inscenovanej fototvorby rokov 80-tych kúpil. Dali ju dokopy SK fotografi v CZ.
Na rohu Laurinskej a Rybárskej brány sedel zarastený týpek s klarinetom. Práve hral džezovú verziu vianočnej Jingle Bells. Mal na kufri položený plastový kelímok na drobné. Na protiľahlom rohu ulice, pri “Čumilovi”, stáli zodva tucty japoncov, striedavo sa selfíčkujúci s čumilom v rôznych pózach. Pred džezmenom sa zastavil iba malý chalan, ktorému sa podarilo dezertovať od mamy. Stál pred džezmenom, s ukazovákom až po posledný článok prsta strčeným v nose a nakloneným pohľadom ako šteňa z reklamy naň v údive civel. Foťák som mal, somár, “samozrejme” v ruksaku. Ten pohľad na rozdelenú križovatku aktuálneho záujmu o živé i neživé už síce nijako nedostanem na flešku, v každom prípade však vo mne zanechal zvláštny pocit. Akúsi symboliku, po ktorej základe som nechcel radšej pátrať. Prišla mi mrazivá.
A keď som na rohu Ventúrskej a Sedlárskej zbadal ďalšieho týpka s klarinetom, ktorý hral podobnú verziu Jingle Bells, aj keď s iným kufrom a kelímkom, spozornel som.
Svet jestvuje iba vtedy, keď ho pozorujem, vnímam. Inak svet nie je.
A čím viac sa ho snažím vysvetliť, tým menej ho pochopím.
Malý chlapec vymenil pohľad s džezmenom – alias dva svety, bez slova.
Klbko turistov vymenilo selfíčka po sieti – alias jeden svet o stovke pohľadov.
Na jednom z nich možno svety chlapca a džezmena na druhej strane ulice raz doma na niektorom selfíčku nájdu. Ja však nie. Lebo, somár, mal som práve foťák v ruksaku 🙂