Didlajda

Predsviatkové obdobie sa v meste i na periférii natiahlo na minimálne tri mesiace. Mediálna masáž sa síce dá vypnúť, do očí bijúce pred i povianočné inštalácie sa dajú obísť a dopravné zácpy kopírujúce rytmus sviatkov vynechať, to je pravda.  Ale niektoré sprievodné javy, ako napríklad ochutnávku mladých vín,  či verbálne boje o najchutnejšie klobásy,  vynechávať netreba.

Potom sa mi niektorí čudujú, že práve teraz, pred sviatkami, sa ako malé deco teším na obyčajné rezance s tvarohom na slano. Dával by som ich pokojne až do silvestra.

Dnes bol deň o sekundu dlhší ako včera.  Jasné, že o poznateľný “slepačí krok” to bude až na nový rok, vtedy bude deň tuším o 5 minút dlhší, ako dnes. Zdá sa ale, že to všetko logicky zapadá – od “pohanov” druidov až po božích synov.  Jedni vtedy verili, že bohovia sídlia v stromoch a obetovali im vraj i človeka, postupom osvietenstva stromy zavítali do stojanov príbytkov, aby uctili  narodenie svetla. A obetujú mu svojich pár kilowatthodín. A kreativity. Už ma ježilo, keď som niekde začul džingl bell … ale dnes ráno som pri parkovaní na chvíľu spozornel, z rádia išla celkom fajná verzia “Poďme bratia do betléma” od Fragile, celkom úlet, koledy sa dajú podať aj pútavo .

Svetlom je naplnené aj obchodné centrum Bory, už ráno o pol šiestej, keď idem do fitka. Lákalo ma tam urobiť pár uletených záberov v štýle “Kúp si, drahý, kus mojej lásky” s dámou a týpkom na vodítku, ale bol som málo agílny nájsť vhodné modely.

Nie som ani pohan ani vieropraktizujúci. Sú však obvyklosti a rituály, ktoré majú pre mňa čaro, hoci napríklad vo forme spoločnej sviatočnej večere. Ponad lampu priviazaná haluz z borovice, pár takých tých šalala ozdôb a cingrlátok, k tomu chuť cesnaku s medom, zapitá prípitkom, obrus posypaný orechmi, večera, žiaden zhon,či des, dnes iba my štyria plus kocúr, mačka, pes ….

Nuž dajme, čo poteší,
sneh, mráz, čiapku na uši  …
Treba i mimo jesene
maľovať tóny veselé …