Koniec mája

Tak nech stíham ešte posledný deň v máji zaznamenať – v zásade sucho, sem-tam ho preruší nejaká búrka, záhrada sa rozbesnela, o poznanie všetko poskočilo. Vinič odkvitol slušne, tak sa uvidí.  (19.5. som dal Vivando.)

 

  Žiadna májová divočina, les zriedka, na bajku ešte menej, naposledy s H. vo Vysokej – šliapalo sa v pohode, bez únavy, inak dosť nuda – až na dvacku bocianov, čo v pokosenom poli mlčky stáli jedným smerom, akoby čakali na premietanie kina.  Zato rozmnožené dravce ma lákajú si našetriť na ťažsie sklo, možno však nakoniec uprednostním širokáč…uvidím. Bol som už dokonca aj na rybách, len sa mi vytratila výbava, musím doplniť. No a sem-tam i na pivo, hodiť reč. S hasičmi, pankermi, kto sa pritrafí.

 

 

 

 

 

  Inak zatiaľ mi život chutí, váha drží, sem-tam zhreším ale menej riešim, zmysly fungujú a sebareflexiu dávam s mierou primeranou stavu môjho sveta.  Občas dbať o niečo napokon vydá v súčte i čosi zanedbať … a predstieranie v dôsledku bolí hlavne predstierajúceho.

Hospodársky rast sa však s predstieraním slušne vysporiadal. Umožnil populácii sa spájať v sieti,  nasávať čo je správne, nenútiť sa používať “zradnú” mimiku a reč tela a   pribúdajúci introverti onanujúci s placebom spoločenského úspechu sa občas blysnú spoločensky vhodným hashtagom.

Ospevovaný  Dale Carnegie a jeho milióny výtlačkov “o efektívnej komunikácii” alias “vymeň svoj názor za ľúbivý úsmev” plodia masy povinne sa usmievajúcich klonov. Každý piaty dáva psychofarmaká a bojí sa emočne uprdnúť, aby sa psychicky neposral. Predstieranie ako nahromadený jed, ako pravda, posvätená hlasovaním väčšiny. Trýzeň z nevypovedaného, strach z nepochopenia a nezáujmu, z odsúdenia a poníženia priznaním si obyčajnej, ľudskej, normálnej, poondenej bezvýznamnej chyby.

   Ak má niekto pocit, že nasledujúce generácie budú kreovať svet bližší prírode a prirodzenosti, bol buď tridsať rokov v umelom spánku alebo ho fakt priniesli bociany.

Viem, je to možno jeden z mojich mylných pocitov. Nič na tom – kým nebudem nútený omyl priznať, tvrdím, že ľudstvo speje nahradiť seba samého technológiou až do posledného neurónu. “Utká” si z technológií telo, ktoré bude opraviteľné a nahraditeľné, aby doň vmontoval svoju po večnosti túžiacu myseľ. Ako firmvér bez inštrukcie END. Duša ako kód zle napísaného programu  blúdiaci odnikiaľ nikam.

  A ak raz precitne a bude chcieť byť schopný sa ako život deliť, aj tak mu dôjde, že tú  zubatú inštrukciu END bude potrebovať. Potom si naleje deci červeného, sadne pod strom a vypne kontrolky, aby nerušil hydinu.

 

 

 

 

Skončil máj,
aj ten pri pošte zrezali,
spílili máj, za veselej muziky ,
tancujú malí aj velikí,
smutní, čo máj v sebe nemali,
ak ti kus ostal, tak im ho daj
…