Bolo to tesne ped voľbami, keď som po pár rozhovoroch v kruhu rodiny o tom, koho a prečo voliť nadobudol nepríjemný pocit bezmocnosti. Pristal som i na dcérin návod na splnenie volebnej povinnosti – vraj stačí, ak vyhodím z lístkov toho a toho a z ostatných si môžem vybrať. A tak som aj urobil. Nie preto, že by som bol lenivý sledovať programy a prehlásenia jednotlivých volebných “kmeňov”, to nie. Naopak, dal som si záležať – napokon, keď už ma doba naučila čumieť do toho všadeprítomného displeja, tak mnoho hedlajnov i komentárov a správ zožujem denne len tak – idacestú. Ani jednému programu som nedokázal uveriť, lebo žiaden so sebou neniesol ani definíciu či hodnotiace kritérium plnenia jednotlivých programových bodov a ani relevantné následky na pôsobnosť vládnej moci v prípade neplnenia menovitého objemu programových krokov. BLÁ BLÁ BLÁ …a hlavne – žiadna zodpovednosť. Po neúspechu sa hravo nájde dôvod 
zlyhania.. predošlá vláda, kríza, Trump, rusi, klimatická hrozba….BLÁ BLÁ BLÁ…
Ale budem novému premiérovi, samozrejme, držať palce. Odhodlal sa prepriahnuť v strede prúdu … a to riadneho prúdu….
A tak som vyhodil na prosbu dcéry lístky “toho a onoho” a zo zvyšku lístkov náhodne vybral akúkoľvek tretiu voľbu. (los vyšiel na SNS-ku, ktorá sa napokon i tak nedostala svojimi percentami ku hrantu 🙂
Voľby v pohode vyhral, na môj vkus bez diplomatického podkutia vlastne naivne populistický človek, no mnohí jeho populizmus označili ako “zdravo sedliacky prístup”.
No ako som písal – i tak mu budem fandiť. Nie preto, že mu verím. Skôr naopak – neverím mu o nič viac ako iným, čo sa prsili, ako milujú túto krajinu a jeho obyvateľstvo a ako do roztrhania tela a poslednej košele budú plniť sľuby svojim voličom.
A tá zlá predtucha ? Mal som ju v ten predvolebný týždeň, kedy som pocítil prvý odvrátený pohľad, odmietajúci diskusiu, iný náhľad, názor, keď sa moja krv nesmelo odvráti so zhovievavým, no zle ukrytým úsmevom, aby neurazili moje šediny. Zrejme si už niektorý môj názor môžem dnes strčiť niekam. Chápem. Asi som starý. To vo mne nakoplo tú predtuchu – tentokrát mi bol naznačený nesúhlas – budem nabudúce odsudzovaný alebo rovno odsúdený ?
______________________________________
Voľby prehrmeli, vláda je postavená, prúd v rieke sa začína meniť v povodeň – pridala sa pandémia. Veruže, bude čo riešiť.
Momentálne som doma. Dva týždne zhruba za polovicu mzdy … a potom sa uvidí. Záleží, čo a kto preváži. Ešte minulý týždeň sa Uršula leyenová prsila, že voľný pohyb tovaru a ľudí (alias spotrebiteľov a pracujúcich) je predsa liberálny princíp fungovania tejto gubernie, aby krátko na to, niekoľko prvých lastovičiek uzatvorilo svoje “štátne(?)” hranice. A keď sa ukázalo, že V4-ka to nerobí na kapric, ale z reálnych pohnútok, po pár tisíckach nových prípadov v taliansku a zvyšku “modernej” európy začali zatvárať hranice aj oni. Piatkové kikiríkanie EU o uzavretí svojich vonkajších hraníc, kedy už počet európskych obetí konkuroval miliardovej číne a štáty v únii si navzájom veselo zadržovali dodávky zdravotníckej ochrany, vyznelo prinajmenšom tragikomicky.
Ak bude týchto pár dní dobrých prinajmenšom na to, aby sa bez zhonu porobili záhrady, utužili rodinné spolupatričnosti, oddýchla myseľ i príroda a potom sa znova pustíme do práce, bude fajn.
No všetko napovedá, že hoci u nás počty pozitívnych rastú zatiaľ lineárne, je to iba ticho pred búrkou. Nemyslím teraz na týpka, čo v pohode s cestovným kufrom prešiel z rakúska zátarasy na cyklomoste, možno naozaj pôjde uvedomele do karantény, ale skôr narážam na bohapustú štatistiku a mieru tolerancie, ktorá sa niekde stále neodhodlala skutočne rázne zakročiť.
Súhlasím s pánom Banášom, že štatisticky zomrie denne v taliansku triktrát viac ľudí KV negatívnych ako pozitívnych, ale popravde – ak sa podarilo pacifikovať nárast KV v číne – naozaj majú v číne svoju staršiu generáciu vo väčšej úcte len kvôli taoizmu a iným historickým kontextom ?
Nepochybujem, že až to pominie, ekonómovia v historických tabuľkách raz v tichosti spočítajú, koľko vlastne pandémia popri stratách na jednej stane, “vyniesla” na ušetrených dôchodkoch na strane druhej. Prehlásenia premiérov, prezidentov a kancelárov sú v týchto dňoch až trápne nejednotné a zjavne nekoordinované, solidarita tam, kde najviac kričala do sveta, akosi nefunguje.
Ešte po sviatkoch tak penetrované “západné hodnoty” akosi blednú. Už aj Macronovi stúpol rating po vyjadreniach, za ktoré by ho ešte minulé leto v Bruseli stiahli z kože.
… poznamenávam si – médiá začínajú skloňovať pojmy ako stanné právo, vojenský dozor, uzavretie ďalších miest … vojenské cvičenie Defender 2020 sa ruší … športové a kultúrne dianie tíchne … čína znižuje dotácie do obnoviteľných zdrojov energií…. naopak, Stoltenberg upozorňuje, že žiada svoje percentá HDP na zbrojenie … FED uvoľňila do obehu kvantitu trikrát behom dvoch dní …. Irán nedostane lieky, lebo sankcie… francúzsko sa pripravuje na krytie strát, rekapitalizáciou firiem … v nemecku niektoré firmy hrozia odsunom, pumpujú sa do nich prachy…. Uršula dnes priznáva, že situáciu podcenila a vraví už o globálnom probléme plus ďakuje číne za pomoc… Johnson zmenil rétoriku z budovania imunuty na predpoklad kolapsu zdravotníctva do dvoch týždňov …. Vatikán rozhodol, že nakazeným a tým, ktorí sa o nakazených starajú, budú odpustené hriechy (Vatican City-/AFP) …. pred chvíľou ďalší hedlajn hlási, že okrem 9mil, New Jersey v USA sa zákaz vychádzania vztahuje na 86 miliónov obyvateľov ….
Summa summárum ? Hoci denne zomrie na svete viac ako jedenapol tisíca ľudí na dopravné nehody a cez 50 tisíc na rôzne iné dôvody (vek, kardiovaskul, hlad a iné), nijako nechcem zmenšovať vážnosť tejto pandémie. Jednako mi však nedá sa zamyslieť nad podivuhodnou logikou vývoja.
Už zopár rokov tlačia korporácie obchodné burzy smerom nahor ako mŕtvu kobylu hore kopcom. A reakcia žiadna. Možnosť vyrovnať dlhy vzhľadom na ich pomer k HDP i samotné USA priznali ako reálne nesplatiteľné už pred Trumpom. Reakcia žiadna. Ovčania majú hlavy v piesku. Je to prirodzené – chcú v pokoji splácať svoje hypotéky, autá, mať istotu príjmu a živobytia. A k tomu im do mozgov vyhráva z médií všadeprítomná potreba liberalizácie trhu, potreba centralizácie moci, ekonomiky, etablovanie jasných nepriateľov, vytvorenie virtuálnych frontov, nasadenie masiek ochrancov ľudských práv, zneužívanie potrieb menšín a vojnou skúšaných etník. Terorizmus ako sliepka na zlaté vajcia už sa stáva stále viac priehľadným trikom na nový odbyt zbraní a proxy konfliktov a preto sa začína z nich cúvať, i z dôvodu vysokých nákladov. Rétorika z pozície sily a sankcie na tých, ktorí vlastne iba poslušne používali hlavnú menu, zachrípla a podkopala ekonomiku vlastnú i spojencov. Bývalé kolónie chcú mať moc vo vlastnej réžii, výrobné ekonomiky nechcú byť vyžierané nevýrobnými, svet sa rozdelil na tri skupiny ľudí : tých, čo sú hore, tých, čo sú dole, a tých, čo klesajú nadol. Musia (nejako) zarovnať straty, vyrovnať dlhy, dať nažrať hyenám a naštartovať ekonomiku znova a inak. Klasický výklad kapitalizmu bude revidovaný; tipujem, že sa bude piecť nová biblia kapitalizmu, dostatočne a pokorne nasiaknutá zelenou, a červenou; svetlo sveta znova asi uzrie i pár myšlienok Rózy Luxemburgovej.
Veď ideálny spôsob, ako naprogramovať masy, je motivovať ich strachom. Vo vhodný čas. Zvlášť, keď hrozí reálna vojna. A tá bola takmer na dosah. Z tohto pohľadu mi táto pandémia príde po všetkých tých rokovaniach, pseudovoľbách, konfliktoch, sankciách, clách a bilderbergoch ako prinajmenšom znesiteľnejšia alternatíva.
Tipnem si, že po kríze, ktorá naozaj príde, napíšu, že za krízu mohla pandémia. Dovtedy budú možno nasledovať nielen gestá. Predpokladám, že zľavia i zadarmo poskytnú dátové a mediálne služby, aby načas udržali ľudí doma a mohli si objednať. Asi príde k úľavám, odkladom či odpustkom. A dúfam, že podporia ochranu zdravotníkov, bezpečnostných zložiek a potravinového sektoru. Priveľa potravín dovážame.
Keď vírus ustúpi, svet začne hľadať a znovuobjavovať čaro domova, komunity, bude sa hľadať “znesiteľná” miera konzumu, spôsob, ako chrániť a udržať zodpovednosť a budovať rezervy miesto dlhov. Ale to je už kapitola pre dobu, kedy mi, ako sa vraví, “už nohy smrdět nebudou”.
Dnes je druhý jarný deň, mám 56, víno a jesť mi chutí, mysle som ešte stále pochabej a chutí neutíchajúcich, vonku je pekne, hoci trochu chladno, obloha modrá a nepopísaná, do benátok sa vraj vrátili i delfíny a pred sebou mám ešte týždeň 60 percentnej náhrady mzdy, čo bude ďalej, sa uvidí.
Načas teda budem v uliciach a na chodníkoch, keď uvidím naproti človeka, nosiť rúško. Aby som nikoho neohrozoval. Načas zrejme zmiznú úsmevy z ulíc. Ľudia sa možno o to viac budú tešiť na to, keď po pár mesiacoch zas budú môcť rozprávať z očí do očí a budú nosiť mobil vo vrecku o minimálne hodinu dlhšie ako doteraz.
Držím nám palce, ľudia.
Ps. medvedí cesnak je tejto jari akosi zvlášť fajný, a cigánky, fialky hlaváčiky a tá ostatná milá háveď Vás tam stále čaká … aj bez rúška….