Dva dni pred Silvestrom bolo na Kobyle slnečno a bezvetrie. 
A všetko pod štyristo bolo zatiahnuté do oparu hmly a šera. Iba kopec pri Hainburgu z neho vykúkal ako ostrov. Takmer sa mi nechcelo ísť naspäť. No a samotný posledný deň 2015 nebolo síce ani slnečno či bezvetrie, no ohňostroj a oslavy sme po čase prežili pri moste v tancujúcej búde, kde to všetko pilo, tancovalo a blblo do sýta, akoby ten 2016 maj byť naozaj veselý. Nech veru je. Pre všetkých a všade.
Po pár dňoch detoxu som rád prijal pozvanie na “decivilizačku”. Prima štvordňovka v miestach blízko oblohy a ľudskej podstaty. Aj rituál prijímania novica som si užil. Nahý, v rúchu s kapucňou z akejsi skvelej látky, prijal som symbolické omytie nôh od bratov a nové meno Jargar. Nato prečítal Lyrický žalm k prijímaniu novicov (Ev. podľa Grnta) brat Ongar a svorne sme pozdvihli liehovinu k prípitku.
__
Ráno okolie pokryli iba zhruba dva-tri centi snehu a borovička naďalej ubúdala presným, metronomickým tempom adagia. Nasledujúci deň sme sa prešli na vrchol Lutiše, ktorá sa drzo a vyzývavo kúpala v slnku.
Z nej bolo vidno, aký obrovský je ten malý kus sveta, stačí iba zmeniť uhoľ pohľadu.
