Vo štvrtok 18.9. išla úroda pod lis; cukor ledva sedemnásť °Kl a kvalita pomaly dolu kopcom. Osy plus začínajúca hniloba, nechcel som čakať. Zem premočená nedávnymi dažďami a nehybný vzduch. Aj Tomo z francúzska písal, že obrali o dvatri týždne skôr ako obvykle. Pár slnečných dní po dažďoch potešilo; dokonca som sa v sobotu aj na bajk vybral. Pribudlo buriny pri rieke, chorých konárov a poletujúcich pavučín. Ale občas to vyzerá dobre 🙂
Inak normál – opäť všade pobehovali obecní spasitelia, každý s perom a obalom plným podpisových hárkov. Zbierali podpisy – hlasy, aby sa mohli realizovať ako poslanci, richtári, starostovia. Spasia obec; ožije duchom blaha a radosti po vykonaní skutkov naslovovzatých. Som rád, že je tu toľko obetavých ľudí. Možno bude zas kde si zahrať futbal, pozrieť koncert alebo ľahnúť do trávy, možno ľudí na Istrijskej konečne prestanú trápiť kanalizačné puchy, možno sa už nebudú schovávať známky pred vyťahovaním obuškov, možno už nikto nehodí po inom popolník iba kvôli tomu, že nosí dredy. A ak nie, tak jedine, že by som sa mýlil a naďalej bude platiť zákon držhubného, osočovacej rétoriky, živenej hľadaním dôkazov a dôvodov, prečo sa niečo s niekým nedá, aj keď mal ktosi tie najlepšie úmysly…
Prinajmenšom však obetujú svoje putká na kabátoch pravidelným visením na vešiaku v akejsi zasadačke. Nemusia ani rozlievať učeníkom červené sťaby svoju nula erhá negatív či lámať chleba, alebo iné rekordy v rámci vodných športov. Na svoj žvanec, kartón toaleťáku a galón benzínu nejako zarobia aj bez toho.
Mal by som skosiť jahody, trávnik, poškrabať vinohrad, urobiť poriadok v dielni, vymeniť kus okapu, vymeniť dva ventily a pár ďalších vecí; namiesto toho som sa poflakoval na bicykli alebo len tak sedel pri búde a krígli na slnku a robil štatistiku o veľkosti zadkov okolojazdiacich cyklistiek. SU-50. Podzvukový model. Stárnuci úchyl päťdesiatka.
Kto je bez viny, nech nechodí na vinobranie. Ja som nebol; nie, že by mi nemali čo vziať, ale sa mi akosi nechcelo.