Uplynulo pár týždňov. Nabitých týždňov. Stále sa čosi dialo. Ono sa vlastne stále niečo deje – na ulici, na oblohe, v mori … bez šance byť všadeprítomný, či mať možnosť zapojiť sa, alebo dianie zmeniť. Je nemožné a nepotrebné byť všade. Fantázia, podkutá prežitým, mi často napovie. Hoci aj to, ako je asi dnes na hrebeni latiborskej hole – lebo to mám ešte v čerstvej pamäti.
Keď to vezmem chronologicky, tak si značím – zúčastnil som sa osláv výročia dreveníc, kde bolo plno fajnej človečiny, uvoľnene a veselo, i keď v závere trocha smutno, akoby potvrdenie, že medzi činom zištným a nezištným často v zrkadle niet rozdielu. Je to ako s tou plytkou mlákou, ktorá vie v pokoji noci zrkadliť hlboký vesmír … a stačí jedno “člup” … a z dvoch vesmírov ostane zas jeden …
Ďalší týždeň som pol pozvaný na okrúhliny s pohármi na stopkách, keteringom a svetlometmi, čo mi pripomenulo, že sa treba venovať viac bajku a telozušľachteniu a tak podobne. Futbal načas skončil, lebo ihrisko vraj prerobia na bazén, a tak treba zas vymyslieť alter-natívu. 🙂
No a minulý týždeň nás s Bet a Edi potešila Magurka, výšlap po hrebeni, strmák dolu, i potok, i horec, i čumenie do doliny, len tak, bez slov a titulkov. Lebo tie titulky v správach, ktoré dianie sveta v poslednej dobe vyjasňujú alebo aj znejasňujú, sú akési horúce. Ako celé toto leto. Broskyne i rajčiny zrejú o preteky. Len aby nedozrel čas svetu. Pre Mariana V. už dozrel. Jeho poľná ľalia však bude naďalej “hádzať zvony do jarkov” navždy, aj keby sme sa ocitli na samotnom horizonte udalostí nejakej čiernej diery …