Začiatkom januára roku twentytwenty sme sa stretli na drevenici. Ongar, Ungar, Brngar, Grnt a Jargar. Vyšlo to vlastne na výročie jej nevinnosti Svätej Tácky. Od juhu sa cestou po diaľnici počasie menilo od smoklivo šedivého až po belaso mrazivé. A od Žiliny ďalej boli už kopce pokryté perinou, na hornom pasienku pri Čiernej Lutiši nás privítalo slnko. A napriek tomu, že nikto z nás v nasledujúcich pár dňoch neočakával nič nové a nepoznané, mal som pocit, že sme sa tešili všetci.
Vždy mi to tam príde akoby útek odnikiaľ niekam, ako únik z anonymity davu to identity prázdna, ktoré napokon nadobudne ten vľúdny, jednoduchý výraz miesta, ktoré od nás neočakáva takmer nič a pritom ponúkne tak veľa.
Aj tu si potvrdzujem, že najviac obohacujúce pocity väčšinou nestoja vôbec nič. Netreba na ne vystáť radu, objednávať ich, ani gúgliť. Stačí občas nájsť miesto plné ticha, príjemnej samoty, alebo ľudí, rozhovoroy a témy, ktoré nevyčerpávajú. A odhodlanosť byť obrazne nahým. Bez potreby útoku a nutnosti obrany. Bez nutkania vzdelávať a hodnotiť, iba v snahe počuť a pochopiť. No a, samozrejme, plus zopár fliaš borovičky.
Ten maličký vľavo hore mal pár dní pohotovosť…