Summa summarum leto je pomaly minulosťou. Mnohé z toho, čo som chcel stihnúť tento rok, asi budem musieť preložiť. Nevadí.
Kovid zas navyšuje stavy a rozdeľuje davy, až mám strach, čo sa stane, až sa raz poberie tento momentálny úhlavný nepriateľ do zabudnutia. Radšej stokrát pozitívne naladený ako raz pozitívne testovaný. Cukornatosť ešte nekulminuje, štrvtinu úrody odpísala múčnatka, nové André sa chytilo pekne. Melóny dám aj budúci rok, sú dobré aj v tejto praktickej veľkosti hádzanárskej lopty. Zemiaky sú až mimoriadne dobré, kôpor vyšiel síce po funuse, ale ešte sa zíde.
Začínajú opäť blbnúť hubári a poľovníci a traviči a mne stále nástojčivejšie čosi tam – v tichu za ušami – šepká, aby som sa stále častejšie vyberal tam, kde sa nelejú správy, nesypú nepriatelia a kde dávajú dobrú noc líšky. A ak sú tam ľudia, ktorí ma hneď nejdú ukrižovať za odlišný názor a sú ľudskí od hlavy až po päty, tak som v pohode. Preto fotím nuladvojku, čo vrhá tieň sťaby slnečné hodiny, zamilované sekery a balkónovník – peň s ušatou drevokaznou hubou. Plus operenca, ktorého, priznám sa, vôbec nepoznám. (p.s. ďakujem Janke za jeho pravé meno – Loxia curvirostra alebo krivonos smrekový).
Krivonos smrekový alebo krivonos obyčajný (Loxia curvirostra)
Ďakujem Janka, tušil som, že niekto ho predsa musí poznať po mene aj priezvisku