Nasával som Bioparox, aby som sa zbavil pliagy od vianoc. Napriek tomu som šiel na drevenicu. Bolo to na knap, zabudol som okrem hrubších topánok a teplých ponožiek aj náhradné boxerky. Tých napokon nebolo potreba. Snehu nebolo, dokonca pri drevenici kožuchovateli bahniatka, topánky stíhali, ponožky stačili aj tenké a mokré vreckovky fungujú. 
Dva nad nulou, blato. Miestami fľaky snehu. V noci primrzlo a pocitovo výrazne oteplilo. V sobotu k tomu slnečno, výlet na akési pútnické miesto, plné (citujem Jana) “škaredých a usmiatych ľudí” 🙂 . Mám tiež občas strach z toho pozitivizmu za každú cenu a z úsmevov, ktorým nerozumiem. Tú usilovnú snahu o moje šťastie, o moje blaho. Vždy mi to pripomenie vystrašenú Wednesday Addams, keď ju za trest na deň pripútali pred telku, v ktorej frčali Disneyho rozprávky.
Cestou nazad sme sa tmolili slnkom, na viacerých miestach okolitých kopcov horeli ohne (ostali ohorené kordy pneumatík a prázdne plechovky).
Po návrate sme hrali pétanque, večer nad šindľami svietil Jupiter a dorastajúci mesiac. Večera, dostatok vody a čaju, hlava v pohode, ráno vôbec nebolela. Do rána padol centimeter snehu.
