Ivo mi kúpil broskyňu. Bolo pomerne teplo a tak som ju podsypal a posadil v mieste, kde minulý rok uhynula predchodkyňa. Dúfam, že to prežije, obalil som ju izoláciou proti mrazu a prihrnul až nad očko. Nechcel som ju nasilu držať vo vode v dielni, bál som sa, že bude vyháňať priskoro. Prunus persica Cresthaven.
Koncom týždňa sa ochladilo takmer na bod mrazu.
Inak všetko takmer po starom. Prepálil som ľavú topánku, “deťúrence” tesne preddôchodkového veku sa už asi ani nesporia o pravdu, ktorá má zjavne holú riť, moja angažovanosť skapala vlastne už v lete, odkedy stojím síce za milý pozdrav i rôznorodé prihovorenie sa, ale už dávno nie za priamu či názorovú debatu. A ako taký, s mentálne (alebo momentálne ?) nezaujímavým kreditom, bez chute do koketných večerov pod lampou či gospelov o definovaní radosti, sa radšej nikam nekiepim. Ešteže aspoň jeden z tej dvojice má chuť mi o občas niečo konkrétne povedať hoci pri pive a mať otvorený názor alebo otázku na mňa samotného. Veď feedback je ako zrkadlo, ktoré vie hovoriť. Mám rád, ak ma občas niekto upozorní nielen na to, že som si obliekol naruby sveter alebo nezapol nohavice. Väčšinou na nedostatok upozorní ten, komu na tom trocha záleží. Nevadí mi, ak musím priznať omyl. Vadí mi, ak ho niekto vedome prehliada a považuje to za nadhľad. A zosmutňuje, ak vie niekoho rozhádzať sveter naruby. Dôvera rodí dobre v problémoch a hnoji, rovnako ako Prunus persica podsypaná rašelinou. Píšem svoje pocity.