Tento zápis bude asi stručný. Súčet voľného času, hodín mimo práce, to jest zhruba tri hodiny krát päť plus víkend som rozpustil takmer navnivoč. Žiaden pot, adrenalín, únava. Tá zlatá lesná háveď, poletujúca za oknom, to nemá teraz ľahké. Všetko zamrzlo, sneh prikryl čo sa dá, tak som im zas narozbíjal do krmítka orechov. Zato hrdličky, zdá sa, s potravou nemajú problém, podľa toho, koľko sú schopné zo smreka na dvore naondieť za deň. Pes si nedávno jednu ulovil a potom ju nosil pri dosť nechutnej póze v tlame ako metál za šikovnosť.
Ale pocit úplne zabitého času nemám; myseľ sa vždy zariadi tak, že ak ju nič príliš nesúri, je i tak v strehu a vyrába čosi aj pri obyčajnom nič nerobení, bez potreby čumieť do bedne či browsovania.
Ako frkan som vedel sledovať mravca dlhé minúty, čo robí, vláči, kam sa uberá, lebo ma to práve zaujalo.
Neskôr som pochopil, že i zahodiť po škole tašku, vziať hokejku a frčať za chalanmi na ulicu je tiež fajn, rovnako ako neskôr kniha, basgitara, čunder v lese, hladkosť dievčat pod tričkom, pohľad z vrchola.
Je to vždy o prítomnosti.
Sýty a zdravý má iné sny a výzvy ako hladný či chorý. Všetko je to o nastavení prítomného okamihu. Žofia (naša ruská šedá) sa konečne doumývala, oprala sa mi o koleno a pradúc drieme.
Asi je dobré zažiť hlad, slzy, smútok, zimu, aby sme vedeli oceniť to iné. Preto mi nevadí tento prázdny týždeň, lebo určite nebol zbytočný.
Nemusel som ležať s virózou a potiť sa, navyše s vedomím, že v pondelok treba byť fit a k dispozícii, nemusel sa kdesi hladný triasť od zimy alebo postávať vo fronte na vodu …
Ale to neznamená, že tu teraz budem niečo spomínať o termíne “vedieť sa tešiť z maličkostí” ..to by som kecal … z “maličkostí” sa tuším najviac radujú tí, ktorí zatiaľ prehliadli, aké sú vlastne veľké … Radšej by som sa chcel naučil tešiť z tých veľkých, aspoň by som nešpekuloval nad tým, či som tento týždeň odflákol..
.. nakoniec som nebol až tak stručný ..