Nádcha, hlava bolí, oči pália … nič moc. Nachladol som. Vynechal v pondelok prácu a sŕkajúc nejaký horúci práškový nápoj proti nachladnutiu čítam:
“Pri hranici Brazílie a Peru sa odohralo výnimočné stretnutie. Doteraz izolovaný kmeň nečakane vyšiel z pralesa a kontaktoval okolitý svet. Zrejme chce nájsť spojencov proti ťažiarom či ……...” Bolo mi ich ľúto, ale určite im vyšli v ústrety nejakí chlapíci z think-tanku …
Idem ďalej – “Hádam nikde na svojich potulkách svetom som nevidel toľko smutných ľudí. Inteligentných, túžiacich po slobode a normálnom živote …”, tvrdí pán Kiska vraj v nejakom statuse o Kube. Ufff, tu som zabrzdil ešte skôr. Ešte zistím, že okrem nedostatku z potuliek po svete žijem aj v naivite o tom, čo je smútok či normálny život …
Zavrel som teda správy, decentne odmietol žofiine pradenie, narúbal trocha agátu do piecky a pri žvatlaní kúska maslovej pätky pozoroval sýkorky, ako sa striedajú s vrabcami v kŕmitku s lúpanou(!) slnečnicou. Osobne by som im skôr preferoval nelúpanú, ale nemal som silu oponovať argumentu, že je po tom menej neporiadku. Aj som skúšal niečo “vydumať”, že napríklad dolovanie “nelúpanej” má svoj “tréningový efekt”, alebo “pomenej je niekedy viac…” A navyše – vrabce na to nemajú zobák, tá lúpaná sa im aj tak väčinou vyšmykne – ako som zistil zo spomalených snímok.
Napokon, správy sa aj tak vždy nejako “vyvŕbia” … napríklad tí neštastníci indiáni dostali chrípku a prezidentov status o nešťastnej Kube spochybnilo i zopár mladých, ktorí asi chodili po Kube veselšie nastajlovanými ulicami …
Toto obdobie je novembrovo mrzuté, adventne vlezlé, obchodne otravné a nepríjemne napäté. Médiá statočne bojujú o naše blaho a správne postoje, o náš “spôsob života”, o našu budúcnosť, istoty a dôchodky (matematicky priemerne zdatný si vie spočítať ich (ne)budúcnosť..). Zatracovanú “trumpetu” možno čoskoro inaugurujú do čela kapely, prejde pár týždňov čírenia názorových vôd a statusov nielen v elitnej časti darmojedov v bezpohlavnej EU, ale aj u mnohých nás – ovčanov a loboto-más, ukojených na pár rokov po nežnej offroudom a slnečnou dovolenkou ročne … pardón, zabudol som na slobodu – slobodne-trhový výpredaj viery, vody a pôdy tým, ktorí nám ponúknu produkty ešte lacnejšie, vyrobené ešte lacnejšími ovčanmi, v inej, trhovo-slobodnej krajine …
Veď všetko sa raz za čas vyjasní, vyčíri. Tak, ako vie chlad vyčíriť vody. Ustrnúť, zmeravieť v pohybe, len na chvíľu zostať stáť v čase a čítať status sveta, v ktorom žijeme.
Predstava: Cvak, stop, zastavil sa čas. Ustrnul pohyb, vták v letku, neukončený krok. Ale myseľ frčí ďalej. Nevieme ako dlho ten stav bude trvať, nič nám nedovolí sa pohnúť, ani len očami, žiaden nádych, žiaden pulz, iba okamih, ktorý zastane a pristihne nás aj v bizár situáciách. Vtedy by som asi radšej spal. Čo všetko by nám, vtedy bdelým, blyslo hlavou ? Samozrejme – najskôr by sme špekuľovali nad tým, čo sa to vlastne deje – či je to nejaká fyzikálno-kozmická anomália, porucha nášho vedomia, nová rasputinova zbraň, alebo ten podozrivý ovocný čaj … šťastní, ktorých to “pristihne” uprostred príjemného sna, aktivite, či aspoň na rušnej križovatke, horšie by to bolo sediac na toalete s dverami pred nosom alebo pri zobliekaní trička cez hlavu. Niektoré chvíle nám obvykle nevadia alebo nedbali by sme, aby trvali dlhšie 🙂 .. no hodilo by sa, aby podaktoré “odzneli čo najskôr”. Bolo by zaujímavé okúsiť v takom momente, trvajúcom pár dní, kadiaľ by nás povodila vlastná myseľ. A či by nás to zmenilo, a ako – po rozbehu sveta po pár dňoch zastavenia… my by sme si konečne to tričko zobliekli, otvorili dvere toalety, dokončili kroky na druhú stranu ulice …
Tak takáto haluz mi napadla v pondelok dopoludnia, po vypití toho sajrajtu proti chrípke, s pohľadom upretým do plameňa horiaceho agátového polena.
S prvým poľavením nádchy a bolesti hlavy som už nemyslel ani na tých amazonských indiánov, ani na rozpaky zo skutočnosti, že v ústave “najdemokratickejšej veľmoci” sa slovo demokracia nevyskytuje ani raz, nemyslel som už na úlohu dnes neexistujúceho štátu ani na význam pojmu republika či dokonca národ. Prestala ma štengrovať nahota hranice medzi ľavicovým a pravicovým, medzi účelom populizmu a nezištným dobrom, voľným trhom a zotročovaním, cenou a hodnotou … všetko to pominulo niekam do xxx … ostalo iba slnko v záhrade plus sýkorky a vrabce za oknom … a moment, čo trval skoro minútu …
Svet by mal aspoň spomaliť, ak nie zastaviť. Upraviť matematiku rastu. Tisíckrát nula je viac ako nula. Ako keď má kapela na výber: zahrať stovke za jedno alebo jednému za sto. ( Alebo pre celý Woodstock zadarmo 🙂
ozaj pekne , aj ja si dam z toho sajrajtu, aby mi to takto pisalo…