Dohoda so slnovratom

Som Ťa zanedbal. Viem.  Ale už si si mohol zvyknúť na môj móres – píšem do teba ako noty do osnovy iba vtedy, keď mnou prejde melódia; inak to nemá význam. Si môj záznam – veď vieš. Mal by si znieť tak, ako som naladený. Inak to nemám chuť po sebe čítať v tejto outsider – sprche jeho veličenstva mysle.

Takže – posledných pár dní sa premlelo ako sa na obdobie ekonomicko – duchovného rozvoja rozvinutej spoločnosti patrí. Dostatok predpokojovianočného stresu ulíc, marketov a médií ma zahnalo do mäkkého kúta, kde ma tí, čo poznajú, neženú ani pred bankomat ani do vychytávok a schúlený, ako Žofia v kresle, pradiem, v strachu o pár milimetrov svojej ostatnej lásky k tomuto podivnému svetu. Dnes mi M potvrdil, že sa odhodlal vystaviť svoj mem, foto a deko sociálneho odhodlania na fejsbbúk. Dosť ma tým zneistel, ale je mi jasné, že preňho je to kvapka v mori oproti môjmu boju s vlastným chápaním tejto vymoženosti ľudského hladu po osobitosti. Nedalo mi a po chvílke zamyslenia sa možno v istej forme vrátim do siete tiež –  s tým, že vyskúšam nový spôsob registrácie v nej. Pri prvom pomyslení mi to prišlo nielen vtipné, ale i účelné. Vyrobím malý  “vstupný” kvíz, na ktorý bude nutné odpovedať, aby ten, ktorého pochytí pochabá žiadza stať sa “FB priateľom”, musel zodpovedať zopár podivne znejúcich otázok. Vyhodnotením odpovedí typu áno/nie získa v prípade “silne správneho” výsledku kopu úplne zbytočných výhod a ešte nezaujímavejší prístup ako “FB priateľ”. Možno budem (akože aj som, rovnako, ako my všetci) osobitý, ale zaručene nebudem mať do roka viac “FB priateľov”, ako spočítam na prstoch svojich dvoch končatín.  Hlavne, aby som ten kód k sebe samému, vedel aspoň ja.

Opäť sa pominuli tohtoročné poslušné viacminútky uctenia si stresom vykúpených chvíľ pokoja, potriasanie rukou a cinknutia pohárikmi, nostalgické pripomenutia a rituály.

Voľne,  v naučenej úcte, skrytých nádejách do budúcna a obvyklých prianiach sme sa stretli, požili, užili a pokecali. A opäť si potvrdili, že treba si ceniť život i s chybami, v primerane dobrom úmysle a spolupatričnosti, podkutý fungujúcim telom a aspoň primerane veselou mysľou. To je asi výhra, ktorej nieto páru.

Prišiel slnovrat. Nepotreboval zaklínanie, ani obety. Nenástojil na modlách, stromčekoch ani svetlách. Nevnútil sa žiadnym zázrakom, vierou, ani prorokmi. Jednoducho sa k nám pomaly vráti – od obratníka kozorožca znova naspäť. Bez zásluh a predsavzatí. Nedával nám žiadne podmienky, nepredpisoval povinnosť si ho uctiť viac ako národy dejín minulých alebo tých, čo raz prídu.

Niekedy sa pozastavím, či som neprial málo a či som nemal osloviť viacerých. Ale keby náhodou, tak nech sme všetci zdraví a nech sme pôvodom i cieľom úsmevu. Bez ohľadu na to, v koho a čo veríme, čo žerieme a v čom sa rýpeme.   Žime, tvorme, milujme, robme chyby a učme sa. Druhá šanca už naozaj nepríde.

 “….a  miriády skromých v nádeji povedú drobné stádočko vypasených mamutov na spoločnej ceste za posledným slnovratom …”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
Na ochranu proti spamu zadajte slovo v obrazku
Anti-spamový obrázok