Keď spočítam dni, ktoré v roku považujem za prázdne, sú obvykle asi januárovo-februárové. Ale aj tie sú treba. Ako pomlčky, pauzy, nádychy. Občas zamyslenia, plané potulky, slová, nič nehovoriace gestá, koncerty… mlátenie času bez zrna. Ale zato občas aj nové tváre, názory.
Prvý krát, odkedy stojí most, som sa odhodlal prejsť sa do zámočku. Keď som smel kedysi iba nechápavo čumieť zo Sandbergu na blízke rakúske dediny za plotom, bolo mi to zakázané a vzácne. Dnes mi, naopak, mnohé umožnené a dopriate, akosi ani nie je po chuti. Asi prirodzený zákon výzvy. Ale zámok je pekný, pohľad na Kobylu z druhej strany nový a vínny strik a rezne majú slušné.
Zaznamenávam si tiež pocit, ktorý do mňa vyvŕtala neustála potreba chápať pohnútky, rozhodnutia a činy okolia. Pocit, ako diera do duše, ktorú nestíhaš doplniť, dofúkať, uniká z nej do vetra vlastný nádych. Preto som sa načas rozhodol byť poškolák. Iba tak – písať za trest tisíckrát “už nikdy nebudem to či ono ..”
A keď dopíšem trest, poberiem sa ulicou ako po účelne strávených hodinách sebaodpustkov. Na to netreba šliapať hodiny mestom barov a hudobne-vizuálnej produkcie, ani sa vedieť vybičovať k výkonom a výzvam ako A – v trenkách a tielku vyšliapať na Snežku alebo kam to v decembri. Výzvy sú jedna vec, pohnútky druhá.
Nie je to tak dávno, keď som ladil na krátkych Radu Teodora a jeho výbery z platní, ktoré stáli na burze nekonečné tri-štyri stovky. Dnes ľudia nosia vo vrecku celý svet a v hlavách pol vesmíru. To, myslím, stojí za občasný útek cez most.