Od pondelka sme trocha brúsili Tatrami, predošlé dva týždne domorodci označili ako mimoriadne slnečné a pekné. Bolo nás do stredy sedem. V podstate až na jediný upršaný deň počasie prialo, zopár výšľapov sa podarilo urobiť. Posledný deň sme s Paulom “hľadali les”, ktorý bol na mapách naznačený ako “pásmo lesa neporušeného víchricou z roku 2004”. V podstate nejestvuje, pretože lykožrútom presvetlené porasty sú vlastne tiež kalamitné. Inak sa Tatry celkom “vyfarbujú”. Úspešný postup buldozérov pod skalnatým roluje kosodrevinu ako starý koberec, “obnova potenciálu” napreduje ako sa patrí.
Bagre, zjazdovky, pribudnú cesty, asfalt, možnosť vyviezť si riť až k novému hotelu a primerane prezentovať svoj drajv apartmánom s dvojmetrovou plazmou alebo odparkovanou helikoptérou.. doktor Szontagh by dnes čumel, čo všetko je dnes schopný úrad aj financ akceptovať. Boli sme na záver pozrieť aj jurkovičovu údolnú stanicu, ktorá úspešne zarastá a chátra, hoci lanovka držala mnohé roky svetový technologický primát. 
Nedokáže však prirodzene konkurovať parkoviskám a psím búdam na predaj plyšových pinguinov či iných tatranských suvenírov ako zebry, tigre, slony a pandy. Keby sa aspoň schvaľovanie takýchto “aktivít” podmieňovalo investovaním do rekonštrukcií a záchrany pôvodnej tváre tatier, ktorá sa takto postupne premejkapuje na podivnú grimasu predajnej nešťastnice…
No je tu aj zopár miest, kde neumrel vkus a vôľa tvoriť či uchovať pekné … Apropo, na to, koľko sem chodí turistov z čiech, je tu dosť chabý výber a kvalita piva… 🙁 … a vlastne aj načo – máme všade po… kokakoly, burgerov a taká pizza je v tatrách už národný hit … Cestou na Sibir sme mrkli aj starý hotel MS 70, ktorý je v rovnakom stave, ako sme ho s Vlastom videli pred pár rokmi… Vždy nám v škole hučali do hláv, že žijeme v samotnom srdci európy… no a tu, v srdci, zhruba tisíc metrov nad morom, uprostred turistického ruchu, stojí, rovnako ako mnoho “for sale” zatiaľ neoznačených miest aj tento hotel duchov. Vytrhané armatúry, schody, pozostatky skriniek na kľúče, fragmenty minulosti, kuchyňa, miesto pre zeleninu, balkóny, dnes s výhľadom kedysi nepredstaviteľným. 
Trocha mi tam chýbalo takéto ubytko pre turistickú “klasiku” s ruksakmi, čo nemá potrebu parkovať ani pozerať satelitné programy. Zvlášť, keď je parkovné vo výške tretiny ceny za lôžko. Pritom parkovnú plochu, ako Paul poznamenal, netreba vysávať ani vykurovať. Ale pivo v grandhoteli Praha s jeho parádnou architektúrou a štýlovou obsluhou v bielych rukavičkách tiež stálo za hriech … rovnako ako írsky čaj pred spánkom 🙂
Tá ceduľa, pri veľkom “dží-en-tí” parkovisku, hlása čosi o obnove potenciálu lesného hospodárstva z európskeho fondu pre rozvoj vidieka. Pod skalnatým naďalej buldozéry veselo likvidujú kosodrevinu a my na pive svoje posledné zvyšky znechutenia a vzdoru … Celkom podarený týždeň to bol. Po návrate v sobotu trochu v BA pršalo, dnes som vynechal futbal, nemal som chuť …