Pár dní februára a marca bolo aj slnečných, zato dnes, keď už aj bociany prišli a broskyne zakvitli, striedavo padá mrznúci sneh a nad ránom okolo nuly. Pochabý apríl, poblúznený svet. Zaujímavé je sledovať vonku sa stretajúcich prechádzkárov a ich reakcie na to, či majú a ako natiahnuté masky, ich debaty, ostražite čítajúce medzi slovami a riadkami iný názor , ktorý ich vyhraní do inej kategórie- vznikajú popierači, rúškofili, homofóbi, rusofóbi, lepšoľudia, a iné kategórie občanov, kedysi spolu celkom dobre vychádzajúcich. Aj tie úsmevy si vymieňajú mnohí tak akosi opatrne, aby nebodaj “nelajkovali” kohosi z “iného kmeňa”.
Možno i preto nadobúdam, hoci obvykle “mimo stojaci” už dlhšie akýsi smutný pocit – akoby som prestával veriť v človeka rozumného, nemanipulovaného, vedomého si, že poznanie i láska často oprávnene bolí, ale sú rovnako nevyhnuteľné, ako vzduch. Nedokážem prehliadať stále častejšie sa opakujúce, do očí bijúce puzzle, tvoriace ten pocit. Ale to si poznačím neskôr. Možno.
Tak zas nachvíľu vykuklo slnko, mne sa už opäť nechce viac si dnes poznamenať ako to, že dávam “lajk” pahrebe v peci, zapadajúcemu slnku a studenej kofole, ktorou som zapil nejakú ekskluzív zlatú tresku, ktorá tentokrát nestála za nič.
A aby som nezabudol, tentokrát som dal broskyniam pred kvetom dvakrát meď a všetky mladé André sa chytili – dal som ich na dve očká. Všeobecne korene dostali trocha cereritu po 6 rokoch. Potrebujem vyrobiť ešte pár štekov a pridať jeden vyvýšený záhon pre melóny.