Výskum potrvrdil – Žofia má reservé v ratane naproti peci a kto si doň sadne, musí počítať s jej spoločnosťou …
Dvadsiateho siedmeho decembra v devínskej sneh objal zem. Navečer pohladil asfaltky a ešte stále zelené steblá parkov. Biely prach vial medzi fasádami a svetlami áut. Tým mrazom akoby všetko ožilo. Ako keď sa v lete napiješ studenej vody. Konečne zdriemnu stromy a vymrzne háveď.
Nie že by som mal zimu rád; ale pokiaľ to ešte takto – bez soli – vŕzga a pradie pod nohami a každý nádych je príjemne sýty, vtedy mráz viem oceniť. Uvidím, koľko to vydrží. Vraj o dva týždne príde zasa oteplenie.\r\n\r\nV sobotu večer sme sa doma opäť roztrúsili od divadla až po Brno a tak som dal svoju obvyklú trasu, zakončenú v poloprázdnom biliarde dvojitým pressom s mliekom bez cukru, čumiac len tak, do blba. Tak mi napadlo – reku celkom fajn špacír. To som však netušil, že o pár minút si naproti prisadne slzavé žieňa boľavé životom, a skôr, ako všetko stihnem pochopiť, šupne do seba za hrsť tramalu, a so slovami: – “Už ma to nebaví ..” ich zapije pohárom vína. Moja predstava o pohodovom zakončení dňa bola v prdeli. Ten jej počin som videl iba ja a že to je tramal som jej pre istotu uveril, kým som zistil, čo to vlastne je. Situácia ako vyšitá. Tento fajl by mi mohol radšej niekto ujebať. (ako vraví Škulo). Zhruba o hodinu som sa spotený, trochu podriapaný a s mierne ogrcanými topánkami rozlúčil s celkom milým saniťákom a šumnou šoférkou a išiel som dať ďupimu jednu wisku, dúfajúc, že nešťastnica urovnala spor ešte v ten večer. Tento štýl adrenalínu fakt nemusím. Život sa fakt príjemnejšie tvorí ako žije a udržiava.