Takýto kukuč bol zo Sanbergu na Devín o desiatej ráno na Silvestra. Podobal sa tomu z roku 2009, kedy hmla, ktorá z neho vyrobila akýsi plávajúci traktor na pobreží Devínskej Kobyly (foto nižšie). Predpoludním, ako obvykle, sme s priateľmi tiahli na miesto, kde sa stretávame za účelom opiecť slaninu, klobásu, uvariť víno s klinčekom a pokecať. No a podvečer, riadne vyúdení a pripití “stečieme” z kopca nazad, do civilizácie, pod sprchy. Zväčša už nepátram ” čo s načatým večerom”, pretože som dosť unavený na to, aby som kdesi pyrochlastoidne oslávil to, čo už japonci majú niekoľko hodín za sebou a šíri sa ako mexická vlna cez nás. Stačí, že sa znova navracia slnko, dni rastú, a bez ohľadu na to, kto čo zdobil alebo ešte len bude, neprestanem mať pocit, že všetci podvedome oslavujú vlastne jedno a to isté – slnko. K tomu pocitu nepotrebujeme ani predvianočné kampane ani plánovací kalendár.
Veľa šťastia v ďalšom roku 🙂
