Boli sme u Paola, robila sa paella. Viem, že som obmedzenec, že nedokážem oceniť “dary mora”, “dary kuchýň krajov vzácnych”, dokonca ani kolegynine sušené mexické kobylky ma nefascínovali. Ale bolo super počo a ja som sa prizeral, ako sa právne “odčrevujú” krevety a čo vlastne všetko do toho ide. P vsadil na miniaturizáciu; políčko vkusne optimalizoval ako mikročip a keď všetko pôjde ako má, bude mať aj prehľad. Veľa som nenaspal; ráno si na druhom brehu chystal rezerváciu miesta na rybárske preteky ako P trefne povedal “rybár-kokot”, počúvajúc na plné gule Kabát … nič mimoriadne – bežný, rozradostený záhoráčisko veselej nálady, v maskáčoch a subwooferom v kufri … keď P zbehol po schodoch, predstavoval som si možné scenáre – ako s vykosťovákom medzi zubami po zbesilom krauli vychádza z vody a svižnými pohybmi zvlieka toho nešťastníka z kože, alebo ako nabíja brokovnicu a s úľavou v tvári páli ponad hladinu ťažké broky …
Našťastie bola studená voda a P nemal brokovnicu. Iba čosi tým smerom zakričal.
Taký pokojný, bohabojný, až mierne uvoľnený výlet. Priniesol som si na stehne kliešťa. Sviňa, držal sa ako kliešť.
Tak mi napadlo, keď som sa bol večer prejsť, že tak, ako bolo prirodzené postaviť krčmu naproti kostolu, tak je vlastne prirodzené postaviť pri banke kasíno. A za oknami okolitých panelákov žmurkali svetlá hladných i sýtych. Vyváženosť musí byť.
