Víkend bol striedavý ako sa na apríl hodí, ale dalo sa aj potúlať za slnečna. Kríky, ktorým neviem meno, snežili pri potoku do vetra, tak som urobil aspoň jedno foto. Kočka na inlajnoch hodila kačenu na zadok až ma zamrazilo. Bude mať na podvozku riadnu modrinu. To som radšej necvakol. Jedine že by šupla do potoka, veľa nechýbalo.. -.)
Teraz je utorok po deviatej večer, tma a pred hodinou som prvýkrát túto jar videl záblesk a počul zahrmieť . Na sklo udieral ľadovec. Krúpy dosť veľké na to, aby poškodili mladé výhonky. Uvidím ráno. Vôňa z digestora privolala pomfiho zo záhrady. Krupobitie vystriedal dážď. Asi pôjdem spať. Nedávno sa mi stalo, že som mal sen tak živý, že som i v samotnom sne váhal medzi tým, či je to realita alebo sa to iba odohráva v mojej hlave.
Keď som nad tým tak uvažoval, vlastne som v tom veľký rozdiel rozdiel nevidel. Bolesť i žiaľ či úľava a radosť sa odohrávajú v prvom rade v hlave, ten šedý zmrd nás učí i klame, navádza aj ochraňuje. Kecy o tom, že nám “čosi iné” pramení zo srdca, odmietam už dávno a to som ešte netušil, že ľudia budú mať aj srdcia umelé. Cítime a žijeme hlavou. Žiadne srdce, gule alebo iné “slabiny”. Všetko silné i slabé, všetko, s čím vzlietame k oblakom v ateliéroch, lížeme podlahu v base alebo čiesi rektoego v spoločnej eufórii bojovne nasadených projektových excelov. Pridajú sa genetická výbava, vedomosti a zdravie. A môžme žiť a snívať. Aj súčasne. Pod obojím. Sovremenno. Ako svoj pravý aj paralelný svet. Často nie je podstatné, či sa niečo deje iba v realite alebo iba v našej mysli. Ak nás, alebo niekoho poblíž, to dokáže niekam posunúť, stálo to za to. Nech už to bola predstava alebo realita. Ideál, ak sa dajú občas dokopy. Tak, ako to zvládlo toto šardoné… 🙂
Dážď ustal. Dopil som pohár tohto zlata. Idem spať. Alebo snívať 🙂