Minulý týždeň sa na drevenici u M pracovalo i oddychovalo; húb bolo pomálo – napokon, veď je ešte august. Prišiel prekvapivo aj Ťava, uprostred petangového boja o rozdelenie úloh pred odchodom. Od posledného miesta – umývanie riadu, cez nosenie vody, zametanie až po výsadu ničnerobenia a celodenného oslovovania od ostatných titulom “pán gróf”. Nič platné, podľa mňa aj tak bol víťazom najvyšší, najkrajší, jedinečný Ťava.
S teplákmi, “odetými” spôsobom, ktorým mu, citujem, “pôsobia radosť pri každom kroku”.
Príjemne triezvi a neprežraní sme sa zobudili do dňa, ktorý bol na slnku horúci a v tieni chladivý. To potešilo, a dúfam, inšpirovalo.
Cestou z hory sme pozreli zaklady, kde stavia J chatu. S obrazovkou UUHD a uhlopriečkou 30 km.
Vrátili sme sa vo štvrtok. V sobotu kuchárska akcia pri búde pritiahla stovky národa na rôzne guláše, halušky, chili, halásle a podobne. A keď sa pridali Grapefruit-Death tak to všetko vrelo doslova. Dával som obďaleč slušný burčiak a celkom som si to obrazom i zvukom užil, aj bez gulášu …
Ráno ma zobudili drozdy. Ale doslova ma prebral hlavne ten nepríjemný zvuk. Tušil som, že preletel popred otvorené dvere na dvor a hlasitým “buch” narazil do plexiskla na bránke do záhrady. Vybehol som von a našiel dospelú drozdiu samičku ležať na zemi na boku. Náhlivo dýchajúcu, s pootvoreným zobákom, zloženými krídlami. Bol som nasraný na seba, že som už dávnejšie neprelepil to okno páskou. Vzal som tvora do dlaní a išiel s ním na záhradu, vrčiac na žofiu, ktorá ma so širokými zornicami dravca prenasledovala. Keď začal privierať oči, mal som pocit, že to má spočítané. Ani po ovlažení vodou sa nič nezlepšilo. Cítil som ako sa reflexívne snaží zatvárať pazúriky na nohách, tak som ho schúleného sadol na bezpečné miesto, kde trochu pofukovalo, aby mu v dlaniach nebolo príliš teplo a čumel naň ako bulo do trafiky. Taký sprostý pocit som nemal dávno.
My chceme vidieť svet za oknami, túžime byť bližšie k prírode. K tej prírode, ktorá toho rána narazila v letku hlavou o podivnú priehľadnú stenu, nepochopiteľne oddeľujúcu dva preň slobodné priestory – dvor a záhradu.
Chodil som ju pozrieť ako sa jej darí a občas fúkol do peria, alebo prstom prešiel po hrudi. Neviem, ako dlho, a čo všetko som jej vtedy narozprával; asi viac ako za celý predošlý večer. No tesne pred dažďom tá drozdica precitla, na prste sa mi otočila po vetre, akoby si spomenula, že kde je, a že tu stráca čas, s nejakým ukecaným čudom v trenírkach, vystrela krídla a odletela …
Trochu zahanbene som prelepil okno, pričom som si opäť musel potvrdiť svoj pocit, že od prírody a vlastnej slobody človeka oddeľujú vlastné múry, vystavané z pocitov výnimočnosti.
Ja viem, že rovnako, ako ten drozd sa mohol zabiť na tom okne, ja sa môžem zabiť pošmyknutím na kravskom klapinci alebo pod kolesami auta. Hynieme v rôznych stavoch a situáciách. Život považujem za akýsi jedinečný, nevratný pocit bytia, existencie. Pocit, že ten drozd ešte stále niekde “existuje”, ma fakt potešil.
páči sa mi tá nová fotka.. letiaci list a bokeh. predstavujem si, že na odvrátenej strane listu sedí malý človiečik, ako na lietajúcom koberci, a letí do neznáma.. čo vidí?.. po čom túži?. uteká pred niečím? alebo je len zvedavý?.
nevedela som kam to napísať, tak som to napísala sem..
Názorný príklad ako môže rozprávač vhodne zvoleným slovom pomôcť poslucháčovi v núdzi, priam ho navrátiť do života:)…škoda, že si nenapísal, čo konkrétne si jej povedal, keď nakoniec predsa len dala prednosť životu..