Obliekanie

Prvý jarný nebol až tak jarný, ale ani márny. Broskyne asi tento rok oddýchnu, kvetov málo a ktovie, či sa udržia. A bol svetový deň poézie, kedy sa dalo platiť básňou; vraj existoval zoznam kaviarničiek, kde sa dalo za kávu zaplatiť básňou. Milé. Ale nepátral som po forme, bo do veršov sa mi v tých dňoch nijak netúžilo. Možno malú kávu za minimálne štyri rýmy. kupeny mesiacA možno boli aj zoznamy iných podnikov či prevádzok, kde sa dalo zacvakať poéziou. Určite však terno nevypíše akciu “Dva rožky a granule pre psa za báseň” a hopsa-hejsa, ide sa recitovať. Fantázia mi s úškrnom podsúva mnohé iné podniky, kde by výmena poézie za službu či tovar budila celkom vtipné rozpaky…

Cítil som sa ako polámaný a nemal som chuť smoliť rýmy, aj keď som myslel, že tento záznam ich pár dám, lebo sa k jari hodia o trochu viac ako ku ostatným ročným obdobiam. A hlavne pozitívne. Jar je predsa návrat slnka.  Ale prešlo mi to, keď som večer míňal ľuďmi nepoeticky odeté stromy. odety2 odety3 odety4 odety5Vo svetle sodíkových lámp vyzerali stromy, ošatené zdrapmi mikroténu ako zneuctené a hľadať pozitívne rýmy mi pripadalo zbytočnou onaniou. Načo sa nútiť do úsmevu keď je nám na…

A s tým som aj skončil ten večer svetový deň poézie.

Potom prišlo pár príjemných dní, aj okolo sladkých osemnásť nad nulou, ktoré mi pripomenuli fakt, že vlastne všetko, čo vykonám, stane sa zaraz pre mňa minulosťou. Iba konkrétny moment, ktorý práve teraz pred sebou tlačím v dosahu svojho zorného poľa má zmysel a šancu. Všetko ostatné sa mi premení na minulosť v milisekunde. Ako všetko, čo minú svetlá áut, keď sa ponorí opäť do tmy. A všetko, čo nejako pozmením, poznačím, upravím, môže sa raz dostať do zorného poľa, či pod nohy iných. Určite nepostavím katedrálu ani nevymyslím nového kalašnikova. Ale dúfam, že ani nezanechám priveľa bordelu a nástrah, čo by zavadzali iným obzorom, ktoré možno práve dnes už iní tlačia pred sebou ako káru šrotu, halogény auta, horizont udalostí  …

Budúcnosť je iba nádej. Asi ako nádej v to, že aj nasledujúca jar príde a stromy sa opäť odejú tak, ako im svedčí – podľa vlastného vkusu …

Jarny sat

8 komentárov k “Obliekanie”

  1. Jasné, že po smrti už neškodíme:), všetky ekoproblémy vytvára ľudstvo počas úsilia o prežitie, zjednodušene povedané “v snahe upokojiť potreby svojho tela”, úplne nezávisle od toho, koľko ekologicky nezávadných myšlienok, snov, predstáv a emócií za ten čas vyprodukuje. Otázka je teda o tom, ako žiť (fyzicky) a škodiť svetu čo najmenej….Ak toto nobelisti vyriešia, sme zachránení:):)

  2. Moje telo?… dúfam že skončí ako hŕstka popola vo vetre v Bielovodskej doline.. a že sa nájde dobrovoľník ktorý ho tam vynesie a vysypú do vetra.. Ale pod kontrolou to mať nebudem, takže to až tak veľmi neriešim 🙂

  3. súhlasím, že niekedy je menej viac, to na margo programov, ktoré pod hlavičkou pomoci vlastne ničia. Žiaľ, ako väčšinou, rozhodujú o nich ľudia, ktorí ich následky nepocítia ani náhodou (napr. manažment MHD zaiste netuší, čo za “exotika” sa skrýva za názvom ich vlastného podniku:). Nebráni im to, samozrejme, v rozhodných rozhodnutiach:)).
    …iste, duša je nanajvýš ekologická, z každého pohľadu, súhlasím..i keď niečo také ako “emočný” smog občas vyprodukuje každý z nás:). Ale čo s telom? To neopinkáš básničkou, ani kreatívnymi snami…(chvalabohu:))

  4. Stromom a prírode igelity až tak neškodia.. Odkaz z predposledného čísla časopisu Geo. Oveľa viac im škodia dotácie a projekty financované z “rozvojových” fondov.. Čo by pomohlo? Obmedzenie spotreby? Vrátane spotreby energie? Menej nakupovania, menej nabíjania, menej guglovania?… 😉
    A preto radšej viacej tvorím.. aj idey a predstavy. Potrava pre dušu, úplne zadarmo a bez odpadu.. 🙂

  5. Veď to, či vlastne nie sme iba postavičky v x-tej verzii nejakého gamu, ktorú po nociach hrajú mimozemšťania z dlhej chvíle:). Žiadna minulosť, ani budúcnosť, len ilúzia času, ktorý neexistuje (to sa tu už kdesi v diskusii objavilo). Ľudia sa zúfalo snažia zachytiť uplynulé okamihy a tak sa fotia “na pamiatku”, píšu si odkazy do “pamätníka”, píšu si denníky:), aby si čosi “zapamätali”, prípadne kroniky, aby sa zachovala “pamäť” národa…a pritom sme v kýbli, denne nám odumrie 100-tisíc nervových buniek a tak-či tak si jedného dňa nespomenieme ani nato, čo sme mali na raňajky, či odkiaľ kam to vlastne kráčame:). Ani neviem koľkotisícpixelová fotka s presným popisom dátumu , času a miesta ti nenapovie, ako krásne voňali v jarnom slnku kvety na čerešni ..a o tom to je – tu a teraz, resp. ako ujo Eckhart Tolle píše vo svojej “Sile prítomného okamihu”, ktorú mi tiež ktosi dotlačil do môjho zorného poľa…
    A tie fotky sú smutné, akoby ľudí navliekli do skafandrov a nútili tancovať tango argentinosad, stromom nesvedčia ani veľkonočné ozdoby (podľa mňa)

  6. Mne tie mikrotény pripadajú ako postavy.. mikroténová víla, mikroténový upír, mikroténová tanečnica so zdvihnutou nohou, mikroténový závoj ktorý stratila Popoluška cestou z plesu..
    A rýmy? Netušila som, že za ne nalievajú kofeín.. Zo mňa vypadli, a nič za to nežiadali, neprosili, nechceli, neočakávali.. Len tak. Naopak. A možno úplne inak..

Napísať odpoveď pre vecivsedne Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
Na ochranu proti spamu zadajte slovo v obrazku
Anti-spamový obrázok