Sto rokov dozadu

Kecal. som. V sobotu mi vyšlo počasie a teda aj tá meď. Len aby tie nuly nadránom nestriasli kvety skôr ako rozkvitnú. Planty ani zemiaky ešte v zemi nie sú, uvidíme, ako sa vyčasí. Po aprílových prehánkach a búrkach so snehovým krúpom aj morava stúpla na tristotridsať. Inak nič nové, zaznamenávam však aspoň pár týždňový podivný pocit, akoby sa tej jari nejako nechcelo. Možno má dôvod. Už ju nebaví zákon nutnosti ekonomického rastu.

Ale narazil som v dátach na pohľadnicu, ktorú mi dal Edivson odfotiť.pohladnica Akoby mi chcela niečo pripomenúť. A po jej bližšom pozretí mi došlo, že je to presne sto rokov, čo niesla niekomu pozdrav do ďaleka. Paradoxne, ulica na nej je až na krčmu na rohu takmer rovnaká, len stromy a asfalt ju doplnili, dokonca aj susedný domček od “štvorky”, kde sme na schode dávali po futbale Pikov samoroďák je tam.

Predstavoval som si ten obraz z pohľadnice. Nikde žiadne autá, Sem-tam kone, kohúty z dvorov, vzdialená píšťala vlaku. Na priedomí po robote klebetili chlapi, po ulici lietali frkani, babka im v noši niečo z jarmoku nesie a skalní niečo preberajú pred krčmou – miestnym centrom sveta. Neviem koľkí z nás by dnes menili, ak by mali možnosť sa v čase presunúť. A ak aj, tak by ma zaujímalo, akého veku, sily a vyznania by boli a tiež ich motivácia pre návrat.  Návrat do času spred sto rokov. Žiaden víkendový útek z industriálneho veľkomesta na lazy, na chatu s krbom a možnosťou sa vrátiť kedykoľvek. Raz a navždy, bez návratu. Žiť vo vtedajšom svete ľudských hodnôt, starostí i banalít, práce, dopravy, tovaru. Elektrifikácia iba začne (ten stĺp z pohľadnice tipujem, že bol pri pošte), topánky si treba šetriť a koňa nemá každý. Nájsť svoju hodnotu a zmysel. Určite sa mnohé nezmenilo – ľudia milujú i nenávidia, statky ich vždy delili ako vysoké ploty a spájali sa najčastejšie majetnejší. Ostatných poháňala túžba mať pevné topánky, šat, čo zdobí, mať raz svoj dom s pitvorom a nevestu, či ženícha, čo dedinu v údive a závisti zanechá… 🙂    Neskúšal by som to veru, zvlášť nie s terajšími skúsenosťami. Niežeby som nevedel vhodne využiť niektoré technické a teoretické danosti, ale na speňažovanie naučeného by som ta predsa nešiel. To veru nebolo o čvirikaní vtákov a šumení lesa … práve žila prvá svetová, o 20 rokov by prišla druhá, Led Zeppelin v nedohľadne a mladosť v prdeli … nemením. pohladnica_rub

PS. Aby som nezabudol, ak si občas zaznamenám niečo, čo by som nemal, alebo som bol nediskrétny, stačí mi poslať echo, hneď mažem, alebo si konkrétny záznam zaheslujem. Hoci sa snažím byť diskrétny, môže sa stať, že občas niečo ujde. Niektoré moje “zakrivenia” a teda aj stavy, pochody a činy, považujem za ľudské, tak ako aj u iných. Preto, vedomý si svojich pokleskov a nedostatkov a faktu, že nikdy som nebol a nebudem svätec, občas mi nesvitne, pokojne ma treba dojebkať za čerstva, je to ďaleko lepšie ako donesené depeše spoza oceánu nedorozumení… dík 🙂

 

8 komentárov k “Sto rokov dozadu”

  1. A niektorým sa začínali, moja babka mala 5 rokov, netušila, do akej doby sa narodila a čo všetko ju čaká. Ale to našťastie nikto.

  2. …áno, vtedy sa práve sa vo východných karpatoch končili sny mnohých slovenských chalanov…

  3. Bola to ozaj krásna doba. Ved nic horsie ako banalna 1. svetova vojna sa nedialo. Ale na to su pohladnice: aby ukazali sentimentalny a trochu krajsi svet. Funguje to aj po 100 rokoch smile

    súbor

  4. Áno, možno nebolo vtedy toľko techniky, ale ani takej jednoduchej romantiky:), doba bola zložitá niečím iným….ale zrejme aj naša éra sa bude javiť o 100 rokov smiešne jednoduchá…

  5. Nemienil som riešiť dnešné schopnosti špehovacích zariadení akéhokoľvek veľkého či ináč postihnutého “brata”
    Môj koment bol len o jednoduchosti tej doby, keď neboli treba IP,PIN,IDhausnumerá na nájdenie adresáta .Asi nebolo treba veľa čísel ktoré si bolo treba zapamätať ,možno počet ,oviec, kôz ,sliepok pripadne počet vajec nimi znesených.

  6. .. ešte sú na Zemi miesta, kde nepoznajú papier, oceľ ani zápalky .. ale tam by som zakázal vkročiť “ľudskej” nohe … pojem civilizovať považujem za blízky zotročovaniu …
    .. na veľkého brata nakašľať – začipovať sa nedám a zapičovať by sme si mali vždy, keď to na nás príde, bez ohľadu na to, či nás sleduje veľký brat alebo malý ujo … hrám tú ich posranú hru na zákon planej kreditky a kredit planých zákonov, tak nech žerú do sýta a mne dajú pokoj … aj tak sú to iba ovce, ktoré doja iní … don-t_mention

  7. Myslím, že nie, neznáme miesta, žiaľ, na tejto planéte už neexistujú, “Veľký Brat” ťa dnes nájde všade, aj pod zemousad

  8. Tak ma napadlo, keď je reč o ulici, koľko ich asi bolo pred sto rokmi v US Amerike?
    Predpokladám že nie veľa ,keď takto jednoducho napísaná adresa našla príjemcu. yes
    Skúsiť to dnes tak sa Vám za ďalších sto rokov vráti s pečiatkou ADDRESS UNKNOWN dash

Napísať odpoveď pre ed I. Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
Na ochranu proti spamu zadajte slovo v obrazku
Anti-spamový obrázok