Graybook

Ak sa v niektorom z mojich záznamov nechtiac stalo to, že sa v nich niekto našiel, a dokonca v nesprávnom alebo zle videnom svetle, prosím, napíšte mi do e-majlu a ja predmetné odstavce rád a svižne vyškrtnem. Mohlo sa stať, že niekde svoju snahu byť diskrétny nezvládnem, som omylný a napokon – záznamy mojich pocitov sú niečo ako statusy na fejsbúkoch – nie vždy im asi všetci rozumejú správne, zvlášť, ak chcú byť stručné .. lebo – uznajte – napísať podrobne to, čo nám blysne hlavou za týždeň, dva – na to by nám nestačilo pár riadkov…

——————————————–

Stalo sa mi, že som v návaloch outsajderizmu už zopár razy “zneistel” svoje okolie popisom svojich pocitov, alebo nesúhlasnými argumentami tváriacimi  sa  pomerne egocentricky.

Napríklad ešte na základnej škole.  Prišlo na mňa zrejme viac sťažností,  že nekomunikujem so spolužiakmi, ani cez veľkú prestávku sa nechcem s nimi “hrať” a kamarátim sa iba s jedným chalanom, aj to takým “pofidérom” a blablabla.

Triedna ma vyzvala, aby som prišiel pred tabuľu, postavil sa čelom k “masám”  – teda k spolužiakom. Nevedel som o čo ide, myslel som, že opäť pôjde o nejakú pedagogickú hru. Nedbal som, vstal a predstúpil pred triedu. Nepamätám si detail, či som mal ruky neisto spojené za chrbtom alebo som sa podchvíľou aj nič netušiac priblblo usmial. Všetko sa zmenilo v kameň a čas sa zastavil vtedy, keď triedna povedala “A teraz povedz spolužiakom, prečo sa s nimi nechceš kamarátiť.”  Na tú chvíľu nezabudnem. Bolo to tesne pred tým, ako mala skončiť slovenčina a mnohí sa už tešili na zvonenie.  Všetko stíchlo a ja som tam stál a vymieňal si pohľady s triedou, nesledujúc ďalšie prirovnania triednej o rozbitej váze, ktorá sa ťažko lepí… Medzi pohľadmi s úškrnmi som stretol i vyplašené, neisté i nechápavé. Toto nebolo ako výčitka za neočistené topánky, pokrčený zošit alebo roztrhnuté gate. Toto bola iná káva, kam sa hrabe fejsbúk a jeho lajky a “pridať medzi priateľov”. Zvládol som iba sucho oponovať tým, že si myslím, že sa kamarátime, ja som to tak naozaj cítil – veď sme nemali žiadne spory, výčitky, a komunikovali sme ako spolužiaci. No a že som sa málo “angažoval” v skupinkách na školáku, kde to znelo často v štýle surrealizmu a adidasového trojpruhového nadšenia alebo “aj jáá aj jáá teraz  niečo poviem !! …” tak súhlas, v tomto som zaostal, nevedel som oceniť výhody niektorých výhodných “memov”, ktoré boli napokon asi “možno” dôležité, lebo som si prvýkrát z pohľadu spolužiakov  “zasexoval” alias “bozkával s babami” určite medzi poslednými.  Nebol som a necítil som sa však ako šedá myš na kraji školáku poškuľujúca po nedostižnostiach, to vôbec nie – vedel som, v čom mnohom ma nedobehnú, kde mám náskok .. aj celú cibuľu som dokázal cestou do školy pochrúmať s desiatou bez zapotenia sa.  Že som však niečo zanedbal, mi došlo, keď mi M odmietla rande kvôli môjmu nemódnemu obliekaniu sa. To som fakt odflákol. Ale zato nie bez pozitívnych zistení a návykov.

Jeden z nich mi ostal – pojem “priatelia” skloňovať ako krehké a vzácne. Asi aj preto som odišiel z fejsbúku veľmi skoro – robilo mi problém prikývnuť na každú výzvu pridať si priateľa.  Prišlo mi to dosť zjednodušujúce, stádovité, nezodpovedné. Nedbám, keby tam bolo čosi v zmysle pridať medzi “komunikujúcich”. Systém lajkov mi pripadal tiež dosť cielený – komunitne sa prezentujúca spolupenetrácia smerujúca ku všeobecnej snahe nepochybovať, neváhať, ísť, napredovať, byť IN, zúčastniť sa, predať sa, nakúpiť, dať lajka yes alebo no ….  jednoducho – nebolo to ako na pohyblivom chodníku na letisku, kde sa dalo kedykoľvek nastúpiť aj vystúpiť.

Dosť náročné bolo odhlásiť sa technicky, kopu okienok a opakovaných výziev o súhlas, no ešte ťažsie poodpájať nitky a káble z tohoto sociomoru tak, aby systém nevydieral priam citovo – “vážne chceš zahodiť, zabudnúť, odopnúť, celý ten nádherný svet priateľov, ktorým tak budeš všetkým chýbať ???? ” (zveličujem trochu, samozrejme). YES ! A celé to “I like it” zmizlo ako bezcenný šplech aj celým kontom tam, kde patrí .. do minulosti.  Výdych, chlieb s cibuľou a na pivo …

———————–

Môj nový fejsbúk alias “graybook” fičí na šedej, lokálnej, neurónovej sieti vysokého výkonu. Je odkázaný na čisto bezklávesové ovládanie, zato vstupy všetkých povolených šiestich zmyslov dosahujú dátový tok riadnej rieky. A je omylný. Digitálne NULA a JEDNA doplnilo kvantové NEURČITO.

Systém oceňovania stavov v ňom má teda viac farieb ako škála, rozlíšiteľná ľudským okom a je závislý iba od popisu konkrétneho pocitu, ktorý môže byť od najpovznášajúcejších až po tie úplne dole.

Komunikácia s inými šedými sieťami je možná rovnako výlučne zmyslami, virtualita po kábli je povolená ako výnimočná, dobrovoľná spoluúčasť na zdieľanej minibunke cudzej lokálnej šedej. Virtualita tu nadobúda význam nízkoúrovňového pripojenia, sprostredkujúceho maximálne tak text, obrázky, multimédiá a do nich zabalené myšlienky, názory, údaje  – dnes nazývaný internet.

Hodnotová, vnemová a sociálna kategorizácia pripojených externých lokáliek je v tomto “graybooku” rovnako široká ako škála pocitov; majitelia externých sietí majú nespočet statusov a vizitiek, ich bezpečnostné certifikáty a oprávnenia sú pre pripojených automaticky prchavé do tej miery, akou rešpektujú identitu a status ich nositeľa. Komunikačnú ochranu zabezpečujú úrovne rozpoznania záškodnej činnosti na statuse pripojených na báze intuitívnej, pocitovej a skúsenostnej.

Náročnosť definitívneho sa odpojenia od externej lokálnej siete vyjadruje miera boja medzi pocitmi, rozhodujúcimi o samotnom odpojení;  náročnosť definitívneho sa odpojenia od vlastnej lokálnej šedej sa rovná miere strachu zo smrti; tá však klesá s pribúdajúcim vekom siete a množstvom naučeného riešenia znalostnej databázy príčin limitne,  v prípade poškodenia siete aj náhle.

Inými slovami – najlepší kompjúter s top pomerom príkon/výkon nosíme stále v šíške a pritom sa neustále snažíme vymyslieť, ako ho používať stále menej. Dizajnér človeka musí byť dnes spokojný, všetko ide ako plánoval .. asi kdesi v kúte DNA človeku nainštaloval načasovanie na výmenu stráží – človek prestane ovládať ním postupne zdokonaľovaný systém, na čo následne  systém prevezme ovládanie ním postupne degenerovaného človeka – aby sa Kruh uzavrel a veľký Dizajnér mohol znovu kedysi kdesi vyrobiť nový raj Adamovi a Eve.

Možno pár kódov a sekvencií v DNA pozmení alebo uberie, veď  je tiež omylný – ale úplne vedome. Preňho jediného totiž platí, že omyl je súčasne iný význam pravdy.venus

6 komentárov k “Graybook”

  1. miesto “osmičky ešte raz” má byť iná fotka, napr. takáto…alebo iná:)…v skutočnosti sú ich milióny….

    súbor

Napísať odpoveď pre Jana Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
Na ochranu proti spamu zadajte slovo v obrazku
Anti-spamový obrázok