X až XII … alebo – s rímskymi číslicami by sme ďaleko nedoskákali

Načo dodržiavať zásady, ak sú zbytočné. Napíšem tri v jednom, nestíham. Všetko je to iba o nastavení mysle – ak by som bol nesvoj, maród alebo inak chorý, tak na túto stránku asi ani nepomyslím. Na kieho ďasa si robiť záznamník. No všetky tri týždne mali okrem toho, že znova nasnežilo a postrek proti kučeravosti budem musieť určite zopakovať, aj niečo plusové. Napríklad divadelné predstavenie mladých hercov na VŠMÚ. To, čo predviedli mladí herci v kuse “Zachráň si svojho Afričana”, sa mi páčilo. Všetci účinkujúci, (i účinkujúce) mali fakt gule. Vtipné, nepovrchné, provokatívne. Po predstavení sme dali víno v Astorke.  Znova som si pripomenul fakt, že som asi naozaj outsider a hoci snaha nebyť tuctový je tuctovou, priam masovou, činím tak akosi spontánne, čertvieprečo. (..možno on nie, skôr Dawking..) Ľudia bývajú chtiac i nechtiac známi. Daňou je zmenšená rozloha súkromia.  Bez ohľadu na  to, či zliezli štrnásť osemtisícoviek, dvesto modeliek alebo sa jednoducho stali prezidentom.
Hlavne že sa dnes nenosia tesiláky a na rifliach netreba žehliť puky. To by ma dožralo. Bol som aj na rockovej Bratislave, s Janom a Palom. Hralo desať kapiel. Inak geriatria v podani Fermata či Collegium to “dali” fakt dobre, klobúk dole. Len tých Tullamore pohľadov cez hrubé sklo dna poldecáka mohlo byť menej… ešteže som ich zapíjal rajčinovým džúsom. A poučil som sa, že jediný spôsob, ako mierne utlmiť Pala v jeho paľbe slov je – zvýšiť hlas a paľbu opätovať. Ešte dnes mám z neho boľavé hlasivky. Ale zrejme som ho zaujal, lebo pri bare komusi neznámemu významne utrúsil “Až dnes som zažil Jara povedať viac ako dve slová…” Vážil som si svoj výkon. Cítil som sa hrdý. Taký – vypočutý, pochopený, ocenený. Témy si vša pamätám len matne.
Dnes som druhým dňom na služobke, ubytovaný v hoteli na okraji malého nemeckého mestečka.  Včera som zopár obchodníkov asi vystrašil svojím neustálym snorením v dlhom zasneženom kabáte čumiac do výkladov a na nápisy obchodov. Drôt, čo mi viedol od krku do vrecka však patril ku slúchadlám pod čiapkou,nie k rozbuške. Nachodil som sa ako jeblina ale až dnes našiel jedinú krčmu, kde sú aj nedbanlivo mladí, bavia sa, na stene visí téla s futbalom a rozvoniava jahodová vodná fajka, nik nikoho neruší, neotravuje, nesterilne, zato čisto, normál …inak množstvo výkladov a domov v cetre s nápisom “na prenájom” … smutné. Na takejto rozlohe a po “normálnom” ruchu ani stopy. Dokonca i staničná budova plus reštaurácia,  s nápismi “Zigeunerschnitzel, Bier ..” a podobne” podobne bola uzavretá ako po pandémii.  Tiché mestečko. Odparkované autíčka na vzorne upravených vjazdoch, okná osvetlené všeobjímajúcou plazmou na stene, kŕmitká pre vtáky, z ktorých by sa nažralo i prasa lákajú vtáctvo nech čviriká a “robí prírodu”.  A preto – prenajmeme. Priestory prenajmeme tým rôznym inokrajinným, inofarebným a inomravným pracantom, ktorých neskôr obratom zatratíme ako tých, čo nás vyžierajú, no ktorí vedia pohnúť zadkom, aby pridali k tovaru čosi viac, hoci atmosféru, vtip, alebo ponúknu niečo mimo bežne zaužívanej zvyklosti “Chceš – zaplať, nechceš-nechaj tak”. Ten chlapík za pultom má tiež zjavne svoje korene južnejšie, ale nie je vlezlý, neškerí sa na mňa ako zlatokopka po plastike, s mladými sa dobre pozná a robota ho baví; podľa spôsobu, ako čapuje, narába pultom a krížovkami mám pocit, že tento džob mu patrí … predáva čosi viac ako pivo a ostatný sortiment… atmosféru.

Všetci sa snažíme nosiť so sebou akési “znamenie”, neodarwinista by povedal “príťažlivý mem”. Je to ako s tým mojim outsiderizmom, ktorý môžem síce pokojne prezentovať ako “dajte mi pokoj”, no na druhej strane sa neubránim faktu, že tiež “vystavujem na obdiv” čosi “moje”. Nezištnosť ? To sa dnes akosi k tovaru nehodí. Chtiac-nechtiac, mnohé z “ľúbivých počinov” alebo “uzavretých nečinov” konáme(konám) z dôvodu, aby sme(som) v tom konaní mali svoj podpis. Čosi ako “pamätajte si ma dnes, zajtra ráno, po joggingu, sexe či po opici, takéhoto” Prezentujeme nevedomky svoj “memme”, svoje “JA”, čím sa stáva na trhu vnemov mincou, vôňou, rohlíkom… všetci chceme, aj keď to stokrát zaprieme, byť poznaní , žiadaní, “jedlí”, pretože to v konečnom dôsledku ako návod prináša spestrenie života, väčši výber priateľov, partnerov, pracovných ponúk, spôsobu ako “dožiť”.

 

Prestalo snežiť; zaplatím a idem na hotel. Na šťastie sa blíži jar a tá v nás vybudí znova všetku človečinu aj keby sme sa bránili … čosi ako teraz – v minutáži 5:05 Supper’s Ready (Genesis – Second Out, koncert Paríž 77) až tak mrazí.. som radšej, keď ma mrazí v teple .. hlavne nech tú zajtrajšiu cestu domov absolvujem bez bivakovania niekde na dialnici …