Dlho som do teba nepísal, poznámkovník. Tak si teda značím – leto zatiaľ oukej, záhrada vyzerá na fotku, napokon, už prispieva obrábaním aj omladina, tak to ide ľahšie. Múčnatka sa zatiaľ netlačí, odkvitlo pekne, broskyne zjavne ocenili hlboký rez. O týždeň treba opakovať preventívne Crystal. Sucho sa zatiaľ dá zvládať. Neflákam toľko po lese ako by som chcel, asi časom… neriešim. Veď tak to chodí – vyzve a oslovuje to, čo chýba. Momentálne vyhráva striedavo bajk alebo moruše popri rieke (kým nenapochodujú komáre), alebo po práci nedbalý stôl v tieni, s chladnou desiatkou a vravou týpkov od panku až po tepláky … les sa fakt dlho neozval. A ozýva sa futbal, už je vraj vybavená palubovka na šiestu večer každú stredu. Dnes som bol pozvaný na klasický šnicel do schlosshofu s tým perfektným strikom … nie príliš letné, ale dobré.
Zdá sa, že aj toto leto bude suché a horúce. Na človekom zavinené globálne otepľovanie neverím, i keď sme mu dosť pomohli … lebo aj tak vraj to vždy skončilo dobou ľadovou.
” Šak to dokázali a napísali vedci, tak to musí byť pravda”. Vlastne, na druhej strane, aj o tom globálnom oteplení “písali a v téle hovorili” vedci – ale už si nepamätám, ktorí boli hlasnejší alebo lepšie oblečení… tak ešte váham 🙂
Na každú problematiku našťastie v okolí žijú znalci. Kedysi bol v mojom rodisku uprostred ulice kováč. Mal dlhý, široký dvor, na ktorom večne pobehovali a šantili decká, vždy sa tam niečo zaujímavé odohrávalo. Tam sa chodievalo niečo vykuť, zakaliť, zvariť. Na opačný koniec dediny sa chodilo po škopky na oberačku, do krčmy na námestí po radu, klebety či opicu i tak rozlične …
Preto si nebudem výstrižky z novín a časopisov o otepľovaní zbierať na dve kopy a prikláňať sa k tej väčšej, ale dám šancu pocitu niekde uprostred – síce sa otepľuje, ale raz príde globálna zima. Veď my, ľudia, obvykle najväčšmi ničíme práve to, čo hodláme zachrániť… aj zhodením atómoviek sa vraj predišlo “ďaleko väčším stratám”. Rovnako neváhame zbrojiť za mier či elektromobilmi znížiť “zaťaženie ekosystému” … 🙂
Generácia pamätajúca westernizáciu našej dediny – to milé “stírání rosy z kolejí” v štýle mayoviek, šírené po vrchovinách a potlachoch pri ohniskách, kde bolo ešte plno nádeje, a chuti po živote, sa rýchlo vytráca.
Síce už pribúda tých, čo veria, že vzdelanie sa šíri pohlavným stykom, ale ešte to hádam chvíľu počká. 
Asi nás upraví nové “osvietenstvo” – nástup zrodu umelej inteligencie. Veď dve tretiny populácie sa stali súčasťou internetu. Siete nacucali obrovské zdroje dát. Nad týmito databázami postavený strom aplikácií porodí cielene stavaný systém, ktorý si z tejto masy vyrobí svojho hostiteľa. Systém už dávno vie, čo nás motivuje, učí sa naše limity .. a raz nás naučí, ako ho i s nasadením vlastnej existencie, budeme ochrániť …. lebo viera v boha a človeka zjavne konvertuje vo vieru v systém. Systém, čo nás uživí, ochráni, usmerní, umravní, poteší …
Čo už – i to je evolúcia … napokon, všetkého do času… do času revolúcie.
Mali by sme opäť zodvihnúť zrak. Nie až k oblohe, ani na veľkoplošné panely, stačí do pohľadov ľudí. Viem, raz to zákonom vymedzia alebo zakážu.
Už si občas zvykám na stále pribúdajúce oslovenie “počuj …” ako intermezzo medzi prácou, dôležitou činnosťou, vážnym záujmom, dvoma gestami na displeji telefónu. Počuj.
Nezvyknem si však na tú ubúdajúcu iskru z tvárí. Krajšie by bolo “pozri…”
Ale pokiaľ existuje motivácia, hoci štýlu ” čo s načatým večerom”, je ešte “o čom” … 