Za posledný rok sa toho prihodilo veľa. Obzrel som sa na moje záznamy dva-tri 
roky dozadu a prišlo mi, že zatiaľ to vnímam rovnako ako v marci 2019. Že vo všeobecnosti akosi prirýchlo otupievame.
Keď som nedávno vypočul emotívny uslzený prejav na tému vojna od generácie dnešných tridsiatnikov na vlastnej koži a od vlastnej dcéry, ten spôsob, ako mi to bolo podané, mi pripadal ako odsúdenie, spoluvina na tomto vývoji dejín. Akoby som bol generáciou, ktorá nezvládla vyhladiť všetko to vzpurné a drsné a agresívne a že som zrejme spoluvinný za to, že tento svet ešte stále nie je iba pre spravodlivých, slušných, usmiatych a prosperujúcich. Ešte dnes mám ten plačlivý výstup v hlave a nedá mi pokoja. Na vyjadrenia a hystériu na fasbúku som si už zvykol, ale toto bolo akosi osobné. Ozvala sa i rodina zo švajčiarska – že ako to prežívam.
Povedal som, že stále rovnako – ako VŠETKY vojny, o ktorých sa niekde dočítam alebo dopočujem… a za vojnami som vždy cítil v pozadí zopár zmrdov vysokej šlachty , mocipánov alebo politikov a ich propagandistických poskokov, ktorí dokázali masy zmanipulovať tak, aby raz išli v ústrety smrti s pokrikom “za cisára pána a jeho rodinu”, “heil hitler” , “zaščitu donbasa”, alebo “sláva ukraine” … vždy, vždy a opať platilo, že tí, ktorí mali vo svojej moci médiá, boli tí, ktorých sa väčšina populácie naučila vidieť ako “spravodlivých”. Ľudia serú na nejaké kritické myslenie, analýzy , tobôž logiku. Nasrať ! Stačí mať plný žalúdok, teplo a pár ksichtov okolo, s ktorými budem prikyvovať nad spoločnými šplechmi o tom, ako to všetci súhlasne vidia rovnako a hotovo. Mať svoje teplé a vlhké miesto, kam sa zasunieme ako do spacáku a občas zo seba vyejakulujeme za súhlasného frenetického potlachu nazhromaždených pseudopriateľov pár poloduchaplných floskúl prežranej náuky o svete podľa vlastného ega.
Akonáhle sa ma niekto snaží dostať do davu s vlajočkami, mám chuť im poradiť aby si podali žiadosť o povolávací preukaz. Lebo mám pocit, že väčšina z tých , ktorí dnes div nerobia zbierky na jadrové zbrane, sú tí, čo mali buď modrú knižku, alebo nosia tie špicaté topánky, vypasované gate a úzke košele a metrosexuálne upravené briadky a chcú polemizovať nad tým, či bolo osem rokov na diplomaciu okolo minských dohôd dosť alebo málo, alebo nad tým, či mala diplomacia ohľadom donbasu tých osem, desať alebo dvanásť rokov nádej na nejaké riešenie, alebo nie. Myslím, že Alej anjelov tiež nie je hoax.
Ak sa podarí za tohto “celosvetového nadšenia” nejakým spôsobom dodať na ukrajinský východ zbrane, ktoré sa už niekoľko týždňov označujú rusi opäť ako ako “červená čiara”, môže sa stať, že začne skutočná vojna, bezohľadná, rovnajúca mestá a krajiny, tá posledná. Modrobiela vlajočka bude zrazu synonymom posledného zúfalstva, šialenstva a frenetickému skoku do prázdneho bazéna.
Snáď nejaká preživšia generácia pochopí, že stavať sa ako hegemón toho, čo je správne a slušné a demokratické je vhodné maximálne doma, vo vlastnej kuchyni, meste, zemi, s vlastnou vládou a vlastnými danosťami a prostredím. A ak niečo chýba, a nedá sa to vymeniť alebo kúpiť tam, kde to majú , tak je vojna ten posledný spôsob, ako sa k tomu dostať. A spolčovanie sa s hladnými vytvára svorky, ktoré môžu byť požrané inými svorkami…
Ani rusov ani čínu či iných “nepoddajných a nedemokratických” sa “rozumnou cestou” nepodarilo nakloniť “múdremu priučeniu sa” postupnou mäkkou silou. Žeby pomohlo ísť príkladom a postupne sa ako partneri napojiť na ich hlboký pohár energií a prírodných surovín a s úsmevom na tvárii kooperovať až do konca časov? Lenže to by trvalo príliš dlho. Už je neskoro. Už nepomôžu ani nové pandémie, noví objavení nepriatelia, ani mimozemšťania. Ekonomika stiahla gate, a svätý grál kapitalizmu – voľný trh – sa blokovaním financií nepohodlných krajín a klientov vlastne stal znárodňovateľom ako za čias hlbokého komunizmu. No a takýmto “obchodným partnerom”, ktorí svojím jednoduchým rozhodnutím dokážu “neprispôsobivému” štátu zablokovať disponovať s jeho vlastnými aktívami len preto, že ich má uložené v jeho bankách, po takýchto skúsenostiach časom logicky prestanú dôverovať aj iné štáty.
Namiesto plánovaného globálneho poriadku sa koná protiklad. Väčšina si prečíta, vypočuje, uvidí a napokon uverí, že za krízu, ktorá príde, môže koronavírus alebo nejaký putin. A že inteligencia sa šíri pohlavným stykom 🙂 A že vodíkové autá alebo elektrické autá zachránia našu planétu pred spľundrovaním oxidom uhličitým. A že umelá inteligencia si sama seba začala uvedomovať a má emócie. A že Michelle z Vyvolených má na malom pysku vytetovanú mapu Brazílie. A ak je niekto na niečo odborník, tak musí vedieť čo je pravda a nikdy by neklamal pre peniaze.
Mám stále ľudí rád, hoci som z nich v poslednom čase stále viac smutný. Najhoršie na to asi je to, že im chcem rozumieť a často rozumiem. Lenže ani naivita, ani nevšímavosť či ignorancia človeka neospravedlňuje. Zmení nás až to, čo práve otvára dvere zvonka. Už sme tomu odomkli .. lenže to neprišlo na veselú opekačku a vôbec to nebude trápiť, koľko máte priateľov na fejsbúku alebo koľko kanistrov vám vojde do kufra …
Bol vraj červený spln … ale v noci mi prišiel celkom obyčajný.
